Próza medzivojnového obdobia na Slovensku

September 10th, 2010

Vývoj slovenskej prózy v medzivojnovom období poznačilo viacero udalostí. Vznik samostatného Československa priniesol väčšiu podporu a slobodu umelcom. Národné oslobodenie umožnilo rozvoj slovenskej kultúry a vzdelanosti. Slovenčina prenikla do škôl a úradov. Roku 1919 obnovila svoju činnosť Matica slovenská v Martine, bola založená Univerzita Komenského v Bratislave a rok na to sa otvorili brány Slovenského národného divadla. Vznikli aj ďalšie inštitúcie – záujmové organizácie umelcov, vydavateľstvá, časopisy – ktoré napomáhali rozvoju literatúry, výtvarného a hudobného umenia.
Medzivojnoví spisovatelia mali lepšie podmienky na tvorbu a šírenie svojich diel. Ich tvorba je poznačená vplyvmi svetových prúdov ako expresionizmus, proletárska próza či naturizmus. Z celej tej plurality literatúry sa vyhranili tri určitejšie smeovania: realizmus, lyrizovaná próza a expresionizmus; a tri generácie autorov (staršia – M. Kukučín, J.G. Tajovský; prechodná – J.C. Hronský, J. Hrušovský; mladšia – M. Urban, I. Horváth).
Realizmus sa dotýkal sociálnych tém, problémov jednoduchého človeka, kritikou spoločnosti, prípadne následným ponúknutím riešenia problému. Týmto smerom sa vydali autori ako napríklad J. Jesenský, L. Nádaši-Jégé, J. Cíger Hronský, M. Urban, P. Jilemnický, F. Kráľ.
Lyrizácia prózy dospela k svojmu vrcholu v podobe tvorby naturizmu. Lyrizujúci prozaici vniesli do slovenskej literatúry niektoré nové tvorivé princípy a postupy. Tematicky sa sústreďovali predovšetkým na dedinu a dedinského človeka žijúceho v dôvernom styku s prírodou. Východiskom ich tvorby nebola však objektívne poznaná skutočnosť, ale svojská, fantázijná, neraz mýtická, až rozprávková predstava sveta a zákonitostí jeho existencie. V lyrizácii prózy sa do popredia dostáva samotný akt umeleckého rozprávania, v ktorom sa stiera hranica medzi autorskou rečou a rečou postáv. Rozprávanie nadobúda expresívny a metaforický ráz, v čom badať vplyv výrazových prostriedkov modernej poézie. Autori ako D. Chrobák, F. Švantner, Ľ. Ondrejov a M. Figuli neraz zosilňovali estetický účinok svojho rozprávania aj rytmickou výstavbou textu.
Expresionizmus vyjadroval pocity živelného odporu voči kríze buržoáznej spoločnosti a západnej civilizácie, ktoré privodili tragédiu prvej svetovej vojny; tak sa prijímal v Nemecku, v Čechách a na Slovensku. Zmiešaním expresionizmu a lyrizovanej prózy vznikla ornamentálna próza, kde sa zaraďujú J. Hrušovský, I. Horváth, G. Vámoš a T. Gašpar. Autori tohto prúdu si nezakladali vo svojich dielach na výraznom deji a je pre nich typická nesúrodosť prozaickej výpovede, čo súvisí s ich snahou čo najvernejšie zachytiť zložitosť psychiky človeka 20. storočia. Práve prostredníctvom postáv sa snažili zapôsobiť na čitateľa a vyvolať v ňom rôzne pocity. V dielach sa objavujú tragické, nešťastné postavy a negatívne nálady, prevažuje tzv. snový postup (vnútorný svet postavy, jej sny a predstavy sú povýšené nad skutočnosť). Diela sú poznačené experimentovaním a autori využívali ornamentalizmus (ozdobnosť jazyka a štýlu), čím sa snažili pozdvihnúť svoju tvorbu na úroveň modernej svetovej literatúry.