Bratia Jurgovci

● Obsahy
Rozprávka o Jánovi Jurgovi

     
Ján sa vracia po pobyte v meste na dedinu, presnejšie na samotu, kde sa stáva pustovníkom a zbližuje sa s prírodou. Vytvára si v nej vlastný svet. Až splynutie lásky s náhodnou návštevníčkou ho donúti vrátiť sa do mesta a hľadať ju.
Tulák Tomáš Jurga

                Tomáš trávi leto u brata Arneho v rodičovskom dome, no opäť podlieha volaniu jesene a odchádza do sveta. Najprv ide za bratom Jánom, ktorý hľadá stratenú lásku a tieto myšlienky privedú Tomáša k vlastnej minulosti. Tak Tomáš odcestuje zas a vracia sa do mesta, kde prežil dávnu lásku. Zisťuje, že nič už nie je také, aké bolo, a že sa nesmie vracať, ale ísť stalé vpred.
Svadba Arneho Jurgu

                Tomáš sa rozíde s Oľgou, tajnou láskou Arneho. Obaja, Tomáš aj Oľga odcestujú. Po Oľginom návrate sa Arne a Oľga zbližujú, stávajú sa priateľmi, dokonca Oľga si prizná, že Arneho ľúbi a nechce, aby odišiel.
Dve ženy Petra Jurgu

                Bezdetné manželstvo s Enou Petra nenapĺňa, preto hľadá útechu na večierkoch a u iných žien. Svoje pocity dáva Eni najavo a trápi ju. Svojou trýzňou zájde až tak ďaleko, ža si do domu dovedie slúžku Katku a donúti Enu uznať Katku za seberovnú. Neskôr sa Katka stáva matkou Petrovho dieťaťa. Lenže Petra aj táto láska omrzí a to Katku nahnevá do takej miery, že Petra zabije.
Človek na ulici

                Tomáš Jurga stretáva Vieru, zamiluje sa do nej a privádza ju do rodného domu na svadbu brata Jána. Po čase však opäť vzplanie stará láska medzi Tomášom a Oľgou a Viera s pocitom nemilovanej odchádza. Avšak ani nová opätovaná láska neudrží Tomáša doma a odchádza k moru. Ochorie a jeho brat Arne posiela za ním Oľgu, nechce totiž brániť v ich láske a chce, aby sa Tomáš uzdravil. Tomáš si však opäť uvedomuje zmysel svojho tuláckeho života, posiela Oľgu späť a sám sa vydáva na cestu.
● Charakteristiky postáv
Ján Jurga

         Tichý a melancholický, snivý a hĺbavý, taký bol Ján Jurga. A život v meste, kde čas plynie rýchlo a nenecháva priestor pre snivé myšlienky je pre Jána utrpením. Príroda je naopak pre Jána útechou. Tu preňho naoko zastal čas. Lenže ani Ján v sebe nezaprie svoju spoločenskú stránku a vytvára si svoju vlastnú imaginárnu spoločnosť v prírode. Vo svojom „vlastnom“ svete na samote hľadá v prírode ľudské prvky (rozhovory, nálady, pocity). „Les šumel, skučal, žaloval i utešoval. A nebol ako stará baba, povedal vždy rovno, čo si myslí. Raz bol Ján Jurga zlej vôle, nadával, vtady sa les nahneval a hodil po ňom jeden strom. Nie po ňom, len vedľa neho, ako výstražné memento.“ (1) Ján si vytvára s prírodou veľmi tesný vzťah, čím sa však odlučuje od „normálnej“ ľudskej spoločnosti.
„Ján Jurga bol chorý. Prepukol v ňom primitivizmus. Bola to podivná choroba, ktovie, či ju lekári poznajú. Ján Jurga ju však mal, o tom bol presvedčený neskôr sám. Lebo ako môže zdravý človek hladkať strom a hovoriť mu: „Si krásny, si krásny! Najmalebnejšie motýle prídu a sadnú si na teba a sú vo vytržení.““ (2) Avšak príchod ľudí v ňom prebúdza potláčanú potrebu ľudskej spoločnosti.
„Potom nastala noc a tej noci to bolo, čo počul výstrely. Zneli ako klopkanie na dverách jeho povedomia, ako ozvena dávno zapadnutej minulosti.“ (3)
Ján Jurga sa však nechce vrátiť do mesta, odporuje mu a poukazuje na jeho zlé aspekty.
„ ,Chytáte niekedy ryby?‘ Pýtala sa to vážne, myslela snáď, že sa to patrí. On jej na to odpovedal: ,Videl som niekedy aj automobily, aj vlaky. To sú však potvory, tie jazdia vašimi srdcami a hovoria z vašich rečí.‘“ (4)
Ján je typ človeka, čo radšej len sníva o svojich túžbach a predstavách. Nesnaží sa ich uskutočniť. Jemu totiž idylický život na samote vyhovuje.
„Ján Jurga sa sem prišiel zotaviť po namáhavej práci v meste, ležal celý deň na pohovke, obijímal mysľou diaľky a bol rád, že môže hlivieť na jednom mieste.“ (5)
„Ján však sedel len doma, rozmýšľal, túžil vidieť svet, nešiel však nikam.“ (6)
Veľkou zmenou v jeho živote je láska k náhodnej návštevníčke. Spočiatku si vzplanutie citov k nej ani neuvedomuje, ale nakoniec ho opantá tak, že je ochotný kvôli nej odísť do mesta.
„Ján Jurga bol zamilovaný. Nechce si to priznať, vnútilo mu to samo na jazyk. Hovoril v sebe: ,Nebo má dnes krásnu modrú farbu. Ale i ona bola pekná, oči má ako pozdrav nedosiahnuteľna.‘“ (7)
„Hľaď, ona prišla tam za mnou, mal som ju tak rád, mal som ju tak rád, že keď odchádzala, samota stratila pre mňa pôvab.“ (8)
 
 
Tomáš Jurga

      Tulák a maliar Tomáš je hlavnou postavou cyklu Bratia Jurgovci a vzhľadom na autorovu orientáciu a poznatky sveta umelcov silne autentickou postavou.

      „Nenapraviteľný tulák bol Tomáš Jurga.“ (9)
Tento jednoduchý citát najlepšie a najpresnejšie vystihuje Tomáša. Jeho tuláctvo, túžba po cestovaní, spoznávaní nových vecí, ľudí, jeho nestálosť a neschopnosť usadiť sa na jednom mieste ho sprevádza celým životom a neustále ho posúva, ťahá ďalej. Toto volanie ísť vyviera z neho samotného, Tomáš sa mu nevie ubrániť a často si ani nevie vysvetliť dôvody svojho konania.

                „V diaľke žiarilo jedno svetlo intenzívnejšie než ostatné, ťahalo Tomáša Jurgu, vábilo ho. On šiel, svetlo nezmizlo, ba ešte sa zosilňovalo. A krúžilo pred jeho očami, opisovalo litery, najprv K, potom A. Kaviareň. A zmizlo. Tomáš vedel, že musí ísť dnu, do kaviarne, že niečo ho tam čaká. Ako v spánku šiel medzi stolmi, preplietal sa, mieril k jednému stolu.“ (10)

      Najvýraznejšie Tomáš pociťuje „volanie jesene“. Vždy na jeseň ho prepadne túžba odcestovať, navštíviť miesta kde ešte nebol, spoznať nových ľudí. Na jeseň je to práve preto, lebo jeseň je ročné obdobie, kedy všetko umiera, odchádza a u Tomáša sa prejavuje potreba živého, nového.

      „Od dnes rána som plný bolesti a smútku, lebo som zasa zamilovaný do jesene. Chorobná láska ku všetkému, čo zaniká, ma opanovala znova a mieša sa s prenikavou túhou po ceste, po poznaní nového, mieša sa zo zdravou láskou k životu.“ (11)
Toto tuláctvo ho vedie do rôznych končín, kde Tomáš stretáva mnoho ľudí, má mnoho priateľov.
„Stretli sme sa ako lode na oceáne, pozdravili sa a rozišli. S nimi odišiel kus zo mňa samého, ktorý azda už nikdy viac nenájdem.“ (12)
Jeho neschopnosť zotrvať na jednom mieste dlhšie výrazne zasiahla aj do jeho citového života. Tomáš sa vedel ľahko zamilovať a stávalo sa mu to často. Jeho citové vzplanutia boli veľmi silné, ale práve preto aj krátke.
„Arne, nemôžem ju klamať, mám ju rád, ale mám rád i druhé, áno, chodím sem i ta, stretnem mnohé dievčatá a mám ich tiež rád.“ (13)
Láska však hrá dôležitú úlohu v Tomášovom živote. Tomáš cíti, že ju potrebuje.
„V meste behalo tisíce žien a dievčat, jedna z nich by ho zaiste bola mala rada, ale on nevedel, ktorá. Tomáš Jurga cítil potrebu niekoho, kto by zohrial ateliér, koho hlavu by hladkal v leňoške pri kozube, tú krásnu hlavu s bledými vlasmi. Tomáš Jurga cítil potrebu lásky, milovania.“ (14)
Práve pocit zamilovanosti, lásky prinášal Tomášovi pocit šťastia.
„Kráľovstvo, kde budú len šťastní ľudia, my budeme najšťastnejší a budeme im kraľovať.“ (15)
Tento pocit je dôvodom, prečo Tomáš urobil jednu chybu dvakrát a dvakrát chcel vrátiť čas, keď bol zamilovaný a šťastný. Najprv ho prepadli myšlienky na dávnu lásku Ingeborg, a tak sa vrátil do mesta, kde s Ingeborg prežil krásne chvíle dúfajúc, že všetko bude tak, ako predtým.
„A zariadil si život úplne tak ako kedysi. Občas maľoval, potom šiel do obrazárne, sedel tam dlho. Niekedy sa díval celý deň na jeden obraz, večer, keď prišiel domov, si spomínal: ,I vtedy dávno som stával dlho pred tým obrazom. Som ešte taký ako kedysi,‘ namýšľal si a nebola to pravda.“ (16)
Tomáš svojmu snu o minulosti až priveľmi veril, ale minulosť je minulosť a až tvárou tvár osudu, keď sa dozvedel o smrti Ingeborg, pochopil, že život ide ďalej a aj on sa musí podriadiť nemilosrdnému tlaku času a takisto napredovať.
„Bol som ďaleko odtiaľto, bol som v jednom meste navštíviť minulosť. Nie je to dobré ísť navštíviť minulosť. Som tulák, nenapraviteľný tulák, nemám myslieť na minulosť, keď svet ešte toľko skrýva predo mnou. Túto zimu som bol chorý, lebo som chcel oživiť minulosť. Tulák však má ísť stále vpred, teraz to už viem.“ (17)
Bohužiaľ Tomáš sa nechal zlákať pocitom šťastia starej lásky ešte raz, keď sa v ňom prebudil zabudnutý cit k Oľge, terajšej manželke Arneho.
„Lebo v spomienkach prechod od chlapca netrvá dlho, ako to trvalo v skutočnosti. V mysli sa zamení jar v leto za okamih. Tomáš Jurga si začal spomínať, že kedysi mal Oľgu rád, že Oľga ho mala rada a on ju nechal. Potom si lámal hlavu nad tým, prečo to spravil, veď to nemalo zmyslu, keď i on ju mal rád.“ (18)
Tomáš to aj chcel napraviť, chcel odcestovať, lenže ostal. A tým priťažil nielen sebe, ale aj Oľge. Dokonca neodcestoval ani na jeseň, čo ho utrápilo do takej miery, že až ochorel. Nakonie predsa len odišiel do nejakej južnej prímorskej krajiny, kde však ostal chorým. Arne si myslel, že to bolo kvôli zničenej láske k Oľge, ale pravda bola inde. Oľga ho nemilovala, len jej Tomáša bolo ľúto. Myslela si, že Tomáš sa trápi kvôli nej, kvôli tomu, že ju nemôže mať.
„Že ma Oľga miluje? Ľutuje ma, Arne, ľutuje. Chápeš ten rozdiel? Arne môj, koho milujeme, toho nikdy nemôžeme ľutovať. Len milovať.“ (19)
 Tomáš najprv musel nadobro pochopiť zmysel svojho života, svojho tuláckeho života – to bola pravá príčina jeho choroby.
Popri cestovaniu sa Tomáš venoval umeniu. Maľoval, chodil do galérií, mal priateľov medzi maliarmi. Maľovanie odrážalo jeho spôsob života – nedokončené obrazy predstavovali jeho nestály spôsob života.
„Skutočne, jeho izba bola plná náčrtov, začatých obrazov. Mal plátna, počmárané len obrysmi, biele fľaky na nich zívali pokojne už dlhší čas.“ (20)
„Tomáš povyťahoval zase staré plátna, ktoré nedomaľoval a smial sa im. Potom Viere vysvetľoval: ,Toto je môj život, všade načaté, nikdy nedokončené.‘“ (21)
Tomáš Jurga predstavuje jadro zbierky. On je tým Človekom na ulici, ktorého chcel Horváth zobraziť.
„Pozri, ja som ten človek, ktorý sa dostal na ulicu a nevie, prečo je tam. Chodím od výkladu k výkladu, chcel by som to i to a neviem, čo by som chcel. Neviem sa rozhodnúť. Ulicou idú prúdy ľudstva, tie ma tlačia, neviem kam a nestarám sa o to.“ (22)
„Tomáš Jurga bol na ulici, ale nevedel, prečo je tam, načo je tam. A ako často predtým cítil, očakával, že sa niečo stane.“ (23)
Arne Jurga
Arne ako jediný z bratov zostal žiť v rodičovskom dome, staral sa o gazdovstvo, keď už jeho starý a chorý otec nevládal. Arne dokonca posielal peniaze z gazdovstva bratom.
„Bol dobrý brat ten Arne“ (24)
Arnemu záležalo na druhých ľuďoch viac ako na sebe samom. Bol ochotný pre druhých obetovať aj seba. Pre Oľgino a neskôr aj Tomášove šťastie bol ochotný zrieknuť sa Oľgy. Prehováral Tomáša, nech ostane, len aby Oľga bola šťastná. Neskôr dokonca poslal Oľgu za Tomášom, aby sa Tomáš uzdravil. Všetko konal len zo svojho dobrého vnútorného presvedčenia.
„Máš srdce mučeníka, Arne, bežne sa to cení, ako najvyššia cnosť, ale ja nenávidím mučeníkov, lebo sú to ľudia, ktorí sami zahodili šťastie. Ostaň radšej človekom.“ (25)
Avšak takýmto martýrstvom, sebaobetovaním, sa Arne dostal do situácie, keď žil dvojakým životom: vnútorným, ktorý sa snažil potláčať a vonkajším. Navonok sa snažil pôsobiť vyrovnane a pokojne, lenže vnútri bol zmietaný citmi a nepokojom. Zo všetkých síl sa preto snažil umlčať svoje vnútro.
„,Nesmiem ísť domov, Oľga bude zaiste u nás.‘ Predsa však kráčal smerom k dedine. ,Nie, nesmiem ísť domov, nesmiem ich vyrušovať, Tomáša s Oľgou.‘ Avšak to boli falošné myšlienky, nie preto sa stránil domova. Potom kričal: ,Nie, neznesiem to, nesmiem sa stretnúť s Oľgou!‘ A to bola asi tá pravá príčina.“ (26)
Arneho rozorvanosť vnútra a vonkajška sa navonok prejavovala ako jeho komunikačný defekt. Nevedel vyjadriť slovami nahlas to, čo cítil.A tak pomaly sa rozvíjajúci vzťah Arneho a Oľgy bol poznačený neschopnosťou oboch prejaviť svoje city otvorene.
„ ,Videla si tam niekedy i Tomáša?' a nemal sa to pýtať, nebolo to príjemné pre Oľgu. Časom sa však už nepýtal na také veci, hovoril s Oľgou nenútene, hoci to v ňom vrelo.“ (27)
„ ,Nevydržím to takto ďalej, Oľga,‘ hovoril ticho, smutne. Povedal len toto, jeho oči však hovorili viac, jeho oči prezradili všetko.“ (28)
Arneho spojitosť s prírodou sa u neho prejavuje veľmi výrazne. Zostal bývať na dedine a práca ho baví, teší. Rád sa prechádza po poliach a v zime, keď nemôže pracovať, je veľmi smutný. Práca na neho totiž pôsobí ako odreagovanie, zabúda na ťažké myšlienky, a tak automaticky, keď nepracuje, všetko sa mu to vracia.
„Po starej kúrii chodili dvaja ľudia, ktorí sa veľmi podobali tieňom, kým na poliach jasal život. Kým Arne Jurga bol stále ustatý a veselý, nespozoroval nič.“ (29)
„Leto bolo vonku v plnom kvete, zlaté klasy obilia spievali svoju radostnú pieseň života. Arne zanechal občas robotníkov, ľahol si na trávu a hľadel na tie klasy. ,Sú krásne tie klasy,‘ myslel si.“ (30)
„Bolo to už neskoro v lete, Arne Jurga mal mnoho práce, bola žatva. Behal celé dni po poliach, bol veselý, spieval si.“ (31)
Arne si všímal prírodu, veril, že s ním komunikuje. Hľadal znamenia prírody určené pre neho.
„Raz, bolo to jedného dňa v lete, Arne šiel cestou, pozrel vpravo a videl, že vrchy sa klaňajú. Bol to zaiste len klam, vrchy sa predsa nemôžu klaňať, ale Arne vedel, že Oľga príde.“ (32)
Okrem toho sám Arne prehlásil, že jeho jedinou priateľkou je biela breza. K nej chodil sa vyrozprávať, ona bola preňho bútľavou vŕbou, ktorej sa zdôveroval. Rozprával jej o svojom smútku a tým sa ho zabvoval, prenášal ho na brezu. Ona vlastne predstavovala všetok jeho žial, zúfalstvo. Dal ju teda vyťať, cím sa zbavil svojho zosobneného smútku.
„Bolo to veľmi smutné, že Arne dal zoťať brezu. Breza bola jeho najlepšou priateľkou, našiel ju vždy, keď ho niečo bolelo, keď bol zúfalý. Breza bola jeho zosobneným žiaľom, čo si tým pomohol, že ju dal vyťať?“ (33)
Arne musel prekonať dve veľké prekážky: stať sa opäť človekom, začať myslieť na seba, nielen na druhých a zbaviť sa žiaľu spolu s prekonaním komunikačnej bariéry, ktorá vyplývala z jeho vnútornej a vonkajšej nejednoty.
 
Peter Jurga
Peter pracoval ako notár v dedine neďaleko jeho rodného domu. Napriek tomu Peter málokedy navštívil rodnú kúriu, výrazne sa totiž charakterovo odlišoval od svojich bratov, ako keby v sebe nemal štipku dobra.
„Peter Jurga bol zvláštny človek. Málo sa stýkal s bratmi, keď sa zišiel s niektorým, pozreli na seba ľahostajne, akosi zvláštne, akoby sa pýtali: ,Sme my bratia?‘ A nemali si čo povedať.“ (34)
„Nemali radi bratia Petra, a ani on ich. Nebolo to azda od istého času, bolo to už od malička.“ (35)
Za ženu si vzal pracovitú Enu, pred svadbou, bol iný, milší, preto sa Ene zapáčil.
„Potom myslela na Petra, ten bol inakší, ten jej dvoril, nosil modré kvety, hovoril pekné reči a vzal si ju za ženu.“ (36)
Lenže v skutočnosti Peter bol veľmi prelietavý. Po čase sa presýtil Eninou prílišnou oddanosťou a to stupňovalo jeho chuť ju zraňovať. Dokonca má radosť zo spôsobovania bolesti iným.
„A hrešil Enu, vysmieval sa jej. ,Vari si sa napudrovala?‘ pýtal sa jej, hoci dobre vedel, že Ena sa nikdy v živote nepudrovala.“ (37)
„Bol náramne mrzkej povahy ten Peter Jurga. A nie že by bol prestal, ba práve Ena mu vnukla novú myšlienku. ,Si žiarlivá, Ena?‘ pýtal sa jej. ,Si žiarlivá? Hahahaha, to je báječné, musím teda ešte viac roznecovať tvoju žiarlivosť. Veď vieš, že bez žiarlivosti niet lásky.‘ a smial sa cynicky. Ako keby ho Ena nebola dosť milovala.“ (38)
Manželstvo bez detí ho trápilo, vyčítal to Ene, ale nebol ochotný jej s tým nijak pomôcť. Ba práve naopak, častejšie chodieval do krčmy, opíjal sa a vrcholom bolo, keď si doviedol domov slúžku Katku. Práve Katka sa stala matkou jeho dieťaťa a Ena slúžkou vo vlastnom dome. Ena sa však pozerala na Petrove výkyvy nálad a jeho prelietavosť z pohľadu presahujúceho život jednotlivca.
„Hľadela na sneh, na hviezdy, bola pekná noc, na nebi bolo mnoho hviezd. Stáli tam nehybne hovorili asi medzi sebou: ,Všetko je stále, je jeden život, niekedy zažiari silnejšie, niekedy slabšie.‘ (39)
Petrova povaha sa však nezaprela a jeho nestálosť pokračovala. Vyvrcholila, keď si našiel ďalšiu milenku a pred ľuďmi vyhlásil:
„A ukázal na Enu a Katku: ,Toto sú moje slúžky.‘“ (40)
„Pozrite, toto je moja slúžka Katka. A bude mať dieťa, mám to veru peknú slúžku. Všetci mládenci chodia po nociach za ňou,“(41)
Petrovi sa však jeho správanie vypomstilo a nakoniec ho Katka zabila.
 
Ideový rozbor
 
Bratia Jurgovci, to sú Ján, Tomáš, Arne a Peter. Na prvý pohľad sa može zdať, že tieto postavy nespája okrem rodinného príbuzenstva nič, ale v skutočnosti sa ich charaktery prelínajú, majú spoločné črty, no zároveň je každý z nich jedinečný a výnimočný a odlišuje sa od ostatných.
Medzi základné spojitosti patrí hľadanie šťastia a seba samého. Každý brat si vybral svoju cestu, ktorou sa usiluje nájsť si svoje miesto pod slnkom a svoje šťastie. Každý jeden musí prekonať svoje vlastné prekážky a či sa mu to podarí, je len a len na ňom.
Všetky charakterové protiklady bratov Jurgovcov by sa dali zhrnúť do jedenj vnútorne členenej podoby človeka, akéhosi obrazu ľudských možností. Horváth na bratoch predstavuje život v jeho pluralite, pričom Jurgovci sú dôkazom nielen pre mnohorakosť života, ale súčasne aj dôkazom toho, že čo je plurálne, je v jednotlivých častiach celkom jedinečné a výnimočné, neustále sa nečakane meniace a vyvíjajúce.
Pomocou štyroch životných príbehov bratov Jurgovcov Horváth hľadá odpoveď na otázku, čo s človekom a jeho individualitou vo svete, ktorý si on sám nezvolil, ale do ktorého bol zasadený. Horváthovi nešlo o úplný obraz života, o všetko v charakteroch postáv, prostredia, o kritický postoj. Zaujímali ho iba niektoré otázky vnútorného sveta jednotlivca.
Horváth svojich bratov postavil do zaujímavých dvojíc, ktoré navzájom stoja proti sebe: dve postavy „normálne“, Arne a Peter; a dve postavy „snové“, Ján a Tomáš. Arneho a Petra rozdeľujú odlišné mravné kvality: Dobro (Arne) verzus Zlo (Peter), pričom obaja sú ľuďmi bez fantázie, bez túžob cestovať. Obaja konajú tak, že uskutočňujú dobro alebo vedome či inštinktívne prestupujú hranice dobra.
Na druhej strane Tomáš a Ján splývajú takmer na nerozoznanie vo svojom životnom postoji, nechávajú sa ovplyvňovať svojimi náladami a pocitmi a správajú sa podľa svojho momentálneho stavu. Odlišujú sa len tým že, Tomáš putuje doslovne pričom ani sám nevie, čo vlastne hľadá.
„Hovoríš, aby som sa usadil? Ale to je nemožné, je to skutočne nemožné. Život je ulica, chodia po nej ľudia, ktorí sa ponáhľajú do obchodov, do kancelárií, prejdú a zmiznú v domoch. A chodia po nej ľudia bez cieľa, potĺkajú sa hore-dolu, lebo ináč nemôžu. Niekto ich vyviedol tam, zanechal a teraz sa nemajú kam vrhnúť, musia počkať, kým cieľ príde k nim. Alebo nepríde.“ (42)
Oproti nemu Ján sa nechá unášať snom, obrazotvornosťou. Tomáša a Jána spája schopnosť vytvárať si realitu uprostred inej reality, kontrolovanej inými postavami. Tento „druhý svet“ sa javí ako spomienka v Tomášovom prípade, keď sa vrátil do mesta, kde strávil čas s Ingeborg. V Jánovom prípade je jeho svet skôr snom a zdaním. Ján vedome mení realitu, ktorá ho obklopuje, pomocou predstáv vznietených pozorovaním a vnímaním prírody.
Rozdielnosť dvoch snových postáv sa prejavuje v spôsobe realizácie túžob a hľadania. Ján napokon zakotví v šťastnom manželstve, Tomáš hľadá a nachádza a zase stráca. Eventuálne však aj on nachádza zmysel svojho života.
Horváth priviedol do konfliktu aj normálnu a snovú postavu. V prvom prípade Tomáš a Arne ľúbia tú istú ženu a obaja sa snažia vzdať sa svojej lásky v prospech toho druhého. Peter a Ján sa tiež zamilujú do jedného dievčaťa, ale obidvom im unikne: jednému pre prílišnú snivosť a druhému pre jeho krutosť a hrubosť.
Bratia Jurgovci sú vo všeobecnosti zvláštni a podivní ľudia. Od ostatných sa odlišujú svojráznym pudovým konaním a vlastnosťami, čo spôsobuje, že často ostávajú nepochopení. Sú zmietaní nepokojom a túžbou po naplnení tak či tak nezmyselného života. Predstavujú typ tzv. zbytočných ľudí, hlboko prežívajúcich svoju osamelosť, izolovanosť a bezradnosť. Aj preto sú ich snové príbehy plné ponurosti a nešťastia.
Zmyslom životného príbehu Jurgovcov je hľadanie šťastia a zároveň aj seba samého. Ján a Arne nachádzajú svoje šťastie v láske, pričom však obaja musia prekonať prekážky vyplývajúce z nich samotných. Ján musí prekonať svoju nečinnosť a ísť za svojou milou a Arne musí začať myslieť na svoje vnútro, pocity a brať do úvahy aj svoje vnútorné potreby. Tomáš spočiatku hľadá šťastie tým istým smerom, no postupne zisťuje, že jeho cesta je odlišná – tulácka. V Petrovom prípade je hľadanie šťastia spojené s Petrovou nevyrovnanosťou, nestálosťou. Neuvedomuje si, že problém pochádza z jeho vnútra, z jeho charakteru, ale naopak mení svoje okolie, t.j. ženy, kde takisto ako jeho bratia, hľadá šťastie.
„Na ceste k Sorentu kráčal osamelý človek. Šiel ťažkým krokom človeka, ktorý sa zmieril so svetom i so sebou. Tabule na križovatkách ukazovali cestu, ako keby jemu nebolo jedno, kam ide. Potkol sa, potom sa narovnal. Šedinami sa mu preplietal vietor. A človek sa začal smiať.“
Hoci sú hrdinmi Horváthových próz muži, žena v príbehoch funguje ako zmyslový impulz, inšpirácia a pritom je zároveň nevyhnutnou súčasťou života Jurgovcov, pretože láska k žene je hnacím motorom konania postáv.
Veľmi dôležité úlohy prisúdil Horváth prírode a času. Príroda vstupuje do životov všetkých bratov. Jednota prírody, prostredia a človeka sa prejavuje najmä v aktívnom vstupovaní jednotlivých častí prírody do života postáv.Je to skôr metafora prírody ako príroda sama. Stromy nie sú len zelené, kvitnúce ale hovoria; domy sú nielen vysoké, ale sa skláňajú k človeku; podobne žijú mraky, vrchy, izby, hviezdy.
„Vietor sa zaplietol medzi stromy, ťahal ich za sebou, tie nariekali. A klaňali sa Jánovi Jurgovi: ,Prosíme ťa, pomôž nám.‘“ (43)
„Domy naproti sa hýbali, šepkali si niečo, potom hovorili hlasnejšie. Bola to jeho báseň, ktorú hovorili, ktorú spievali. Na ulici behali autá, autobusy, i tie neznali inej piesne, ako tú, čo on zložil vtedy pre Ingeborg.“ (44)
Tieto prejavy personifikácie pomáhajú človeku zreálňovať jeho zdanie, sen; osobitne neupozorňujú, že je to iba sen a pohľad snívajúceho, hoci je jasné, čo je a čo nie je skutočnosťou; utvrdzujú nás v tom, že všetky ľudské prejavy sú pravdivé.
Čas má takisto výrazný vplyv na osudy postáv. Stojí proti nim, proti ich snahe na chvíľu sa zastaviť a zamyslieť sa. Kroky postáv sa podriaďujú nezvratnému toku času a žitie v spomienkach je zavrhnuté dynamickým chodom sveta.
„Minulosť je však odporná, luže, niekedy síce príjemne, ale i to teraz bolelo Tomáša Jurgu. Pravdu má len prítomnosť a budúcnosť. Tá budúcnosť je vlastne krásna, tá prináša dary a dovoľuje snívať.“ (45)
Nadvláda času vyúsťuje do nestálosti: o tom vypovedajú časté zmeny nálad postáv i meniace sa prírodné výjavy.
„Príroda spela ďalej vo svojej obvyklej perióde, nezastala ani na chvíľku, aby obveselila Arneho, nemala času alebo nechcela. Ona neznala smútku, nemala za kým túžiť. Jar bola stále tá istá kyprá panna, ktorá dozrela v leto, potom, súc oplodnená v jeseň, ľahla si na zimný spánok.“ (46)
„Prišlo to riadne na jeseň, niekoľko dní necítil sa dobre, nie že by bol chorý, ale akýsi zvláštny nepokoj ho opanoval.“ (47)