Človek na ulici

Ideový rozbor

      Jadrom celej zbierky je človek a jeho individualita. Horváth poukazuje na jedinca, ktorý je vlastnými pocitmi zmietaný v spoločnosti. Je nespokojný, niečo mu chýba, niečo hľadá. Snaží sa teda nájsť naplnenie svojho života v láske či v snoch a predstavách. No Horváthovým zámerom je dokázať, že je nemožné definovať ľudské šťastie, preto aj šťastný koniec noviel je relatívny.

      Horváthovým človekom na ulici, to nie sú len tragickí a emocionálni Jurgovci, to je aj Laco. Nepatrí medzi čudákov a divných ľudí, je akceptovaný spoločnosťou. No aj on cíti nepokoj v duši. Cíti, že musí niekam ísť. To je ten povestný hlas, ktorému sa nedá odolať. Lenže na rozdiel od Jurgovcov toto volanie nepochádza z Lacovho vnútra. Takisto prináša nádej na peknú budúcnosť, prináša ideály mladosti a neobmedzené možnosti. Je to pohľad mladého človeka s otvoreným srdcom, hravým a radostným vzťahom k životu. Laco tak predstavuje protipól k tragickosti a temnosti sveta bratov Jurgovcov.

      Na druhej strane Laco má isté spoločné znaky s Jurgovcami. S Tomášom ho spája vzťah k umeniu, túžba cestovať a autobiografické črty Horvátha. U Petra splnená túžba znechucuje, čo vidieť aj vo vzťahu Laca a Želky. Arne, Ján a Laco majú zas spoločný problém – defekt v komunikácii, ktorý je spôsobený nechuťou alebo neschopnosťou sprístupniť svoje vnútro iným. Všetky postavy však spája jeden pasívny prvok so silným vplyvom – žena. Tá vystupuje v každom príbehu a dosť výrazne pôsobí na hrdinov.

      Všetky charaktery sú vydané napospas prírode a času. U Jurgovcov je vplyv oboch elemnetov výraznejší ako u Laca. Laco totiž opúšťa dedinu a takpovediac aj prírodu, no to nebráni tlaku striedajúcich sa ročných období.

      „Pochopil, prečo sa zem chystá znova rodiť a dať slávnostný dar ľuďom. Pochopil, prečo parníky po Dunaji v jarnom opojení nevedia nájsť prístav a prečo je zrazu toľko sobášov. Dych jari mu vnútil kŕčovitý smiech, ten roztrhal všetky mračná, ktoré ho tak dlho dusili.“ (79) Formálny rozbor
Kniha Človek na ulici sa skladá z dvoch častí: cyklus piatich noviel Bratia Jurgovci a rozsiahlejšia novela Laco a Bratislava. Posledná novela je rozdelená na štrnásť častí, pričom každú sprevádza aspoň jeden citát buď od spisovateľa svetovej literatúry (O. Wilde, Appolinaire), alebo slovenského spisovateľa (S.H.Vajanský, J.Smrek) nevinímajúc Horvátha (Ja ako filozof, ja ako impresário) a hlavnú postavu Laca.
Svojím charakterom sa Človek na ulici zaraďuje medzi ornamentalistickú literatúru. Príbeh je zatláčaný do úzadia, v popredí sú naopak pocity a vnútro postáv. Jedinou výnimkou je próza Dve ženy Petra Jurgu, kde sa Horváth lineárnym rozprávaním najviac priblížil tradičnej próze. Celkovo je však typická nesúrodosť prozaickej výpovede, experimentovanie s rôznymi umeleckými prostriedkami, čím sa Horváth snažil podať čo najvernejší obraz komplikovaného vnútra v povojnovom období. Vystupujú tu tragické a nešťastné postavy (Jurgovci), charakteristický je snový princíp a vytváranie si vlastného iluzórneho sveta pre všetky hlavné postavy.
Dve časti diela sa od seba odlišujú nielen atmosférou, ale aj štýlom, čo je v rámci jedného diela taktiež dôkazom Horváthovho experimentovania. V prvej časti dominuje expresionizmus s výraznými vplyvmi impresionizmu a lyrizmu.
„Tomáš sedával pri okne, sám so svojou túhou, ktorú nechápal, a so žiaľom, ktorý nebolo možno vysvetliť. Pred jeho oknom vyskakovali biele pavučiny vlnobitia, kochal sa v nich a nechcel umrieť. A nechcel žiť. Život sa vliekol okolo neho spomaleným tempom a nedotýkal sa ho.“ (79)
Oproti tomu je Laco a Bratislava „dadaistickým saltom“ s výrazným vplyvom poetizmu.
„Sneh, ktorý pokrýval ulice, bol nesmierne biely a pekári plakali od ľútosti, že nemôžu upiecť práve také biele pečivo. Laco lietal nad zasneženými ulicami, v ruke mal palmový list a v srdci harfu. Dom, pri ktorého vrátach zazvonili, bol mu celkom známy, pamätal sa snáď naň v podvedomí z čias, keď mu Veľký Pán ukazoval z hviezd budúcnosť. Domáci pán bol milý ako priateľ, ktorý sa práve vrátil z výletu na severný pól.“ (80)
„Laco chodil po uliciach, pýtal sa Laca Novomeského, ktorý náhodou šiel okolo, kde býva, policajta pri divadle na adresu stanice a pána doktora Fábryho, najbohatšieho pravotára v Bratislave.“ (81)
No aj tak nachádzame znaky smerov charakteristických pre prvú časť v tej druhej a naopak.
„Tomáš Jurga hovorieval: ,Človek niekedy spí. Niekedy, keď sneh pokrýva polia, myslí si, že fialky začnú už kvitnúť a chce ísť natrhať červené maky do daru neveste.’“ (82)
„Keď prvé ruže kvitnú, natrháme si ich, ozdobíme nimi izbu a tešíme sa z ich vône. Potom, keď je už záhrada plná ruží, chodíme okolo nich nevšímavo a rozmýšľame, prečo majú tŕne. To je smutné.“ (83)
Spoločným znakom celého diela je dvojpólovosť. Kontrasty, paradoxy, rozpor medzi vnútorným a vonkajším svetom postavy, sen proti realite, život voľný verzus život osud, život aktívny verzus život pasívny, dvojice postáv navzájom stojace proti sebe či Bratia Jurgovci Laco verzus Laco a Bratislava; Horváth vytvára zaujímavé dvojice a tým určuje dve tendencie svojej tvorby – racionalita a zmyslovosť.
„Lebo všetko má dvojaký vzhľad. I ženy sú ako Jánusova hlava, ktorá sa na toho istého smeje, ale aj mračí, podľa toho, z ktorého boku sa na ňu díva. A Laco si vybral tú druhú stránku.“ (84)
Najvýraznejším prvkom Horváthovho jazyka je irónia. U Bratov Jurgovcov sa vyskytuje irónia v samotnom konaní postáv (Tomášovi je jedno, kam ide; Ján nadáva žene, ktorú miluje; Peter odhadzuje vlastnú ženu, ktorá ho miluje a hľadaá inú) a zdôrazňuje to smiechom ako symbolom falošnej radosti. Horváth svoju ironickú kritiku prepracoval najmä v Lacovi a Bratislave. Iróniou dokresľuje hravý podtón novely a zároveň tak podáva kritcký názor mladého človeka na problémy doby. Nennegativizuje však, skôr navodzuje úsmev. Celkove sa Horváth sústredil na tri okruhy ironického videnia:
1, ironizácia vlastného života postáv, ich postavenia v ňom, úvah, nápadov a rozhodnutí
„Jeho dvadsať prežitých rokov prešlo hladko ako hodina náboženstva na gymnáziu. Do desiatich rokov sa v zime sánkoval a mal učiť, v lete sa kúpal. Potom chodil do gymnázia, bolo to dosť nepríjemné, keďže každý deň musel prekonať polhodinovú cestu do školy a profesori boli odporní.“ (85)
2, ironizácie akcie, pohybu v príbehu, príbehovosti
„Laco dostal z domu list, v ktorom mu rodičia pripomínali, že prichádzajú Vianoce, a volali ho domov. Bola to veľmi nepríjemná udalosť a v Lacovi nastal boj, myslel na všetko to, čo doma nechal, sny, koňa, mapu Austrálie, zbožné topole. Vedel, že má ísť domov, že sa to patrí a rodičia ho čakajú. Nechcel však zanechať Bratislavu a Želku, myslel, že nemôže byť bez nich, bez toho, aby nečul Želkino ,Milý Lacko‘. Trápilo ho to veľmi, že zabudol na báseň, ktorú chcel Želke ukázať, na svoje meno i meniny, zima nemala pre neho viac pôvabov než holý agát, ktorý plače, keď ho zotínajú, a v peci príjemne spieva o kráskach z Hollywoodu, čo majú srdce ako rovník na mieste, kde sa stretlo päť dreadnouthov.“ (86)
3, ironizácia časovej konfrontácie, do ktorej prekresľuje „svetodejinný význam chvíľ z Lacovho života
„V Perzii bolo práve dvanásť hodín nočných, rozkošná Peržanka v šírazských ružových sadoch recitovala zo Saadiho Gulistanu svojmu milému. Na Jáve boli tri hodiny nočné, javanské tanečnice tak tancovali pri svite mesiaca ako ešte nikdy. V Odese bolo desať hodín, snivé Rusky, vymýšľajúc atentát na Čičerina, išli sa dať milovať “ (87)
Okrem toho autor ironizuje aj iné stránky vtedajšieho života ako politiku, literatúru, hudbu, výtvarné umenie, dokonca jeden z podnikov nazve podľa svojho pseudonymu.
„Potom sa dal predstaviť politikom. Tí boli skoro všetci jednakí, potľapkali ho po pleci a povedali: ,Servus, braček, veď ja tvojho otca poznám.‘ O politike sa s nimi nerozprával, tej nerozumel ako i väčšina tých politikov.“ (88)
„Boli nerozlučiteľnou dvojicou (čo všetko je schopný spraviť priateľ pre priateľa!), zatvárali všetky kaviarne, Dunaj, Teréziu, Olšovského a keď prišlo ráno, so severným vetrom a spomienkou na Rusko uberali sa do Mignonky.“ (89)
Takto Horváth udržuje novelu na rovine úsmevnej podoby a dáva jej na viacerých miestach podobu grotesky.
Horváth sa intenzívne zaujímal aj o ostatné druhy umenia. Výtvarné umenie si našlo miesto ako idylické zobrazenie krajinky.
„Krajina bola ako obraz, vrchy sa roztiahli, dostali ladné obrysy, snáď aby ich Benka mohol tak kresliť. Jeseň namaľovala hrubým štetcom červené a tmavohnedé škvrny na úbočiach, zeleň hôr bola celkom čierna ako oči zlej víly. Ľudia skrčení vyberali niečo zo zeme, boli skrčení, lebo ináč by nezapadli do rámca obrazu.“ (90)
Dôraz na vizuálnu stránku, rýchle obraty zo situácie do situácie, simultánnosť deja, prienik do detailu, to sú znaky filmového umenia, ktoré takisto Horváth uplatnil v Človekovi na ulici.
„Dolina sa tiahla od jedného kraja horizotu k druhému, vrchy, pokryté hustým lesom, ju obklopovali nežným gestom. Uprostred bol vyrúbaný úsek, v ňom ležal učupený domček, v ktorom ján jurga prežíval svoje slastné dni.“ (91)
No autor sa nebránil ani spomaľovaniu deja, čo dosiahol opakovaním, ktoré je výraznejšie u Bratov Jurgovcov.
„Bolo to však predsa tak, ako to rozprával. A mal vtedy aj horúčku, hovoril mnoho, Viera sa na neho udivene dívala. ,Máš horúčku,‘ hovorila mu, ,poď, zavediem ťa domov.‘ Vzala ho za ruku, viedla ho ako dieťa, bola k nemu nesmierne dobrá. Tomáš ani nevedel, kadiaľ ide, mrmlal svoju adresu a šiel, šiel. Viera mala bledé vlasy a bola nesmierne dobrá, uložila ho do postele a spievala mu, kým nezaspal.“ (92)
V diele sa objavuje aj symbolika farieb. Tie menia Želkyne šaty a dôležitú úlohu hrajú aj pre Tomáša ako maliara.
„Hnev mu však neprospel. Želka sa stala chladnou vo svojich šatách farby ametystovej.“ (93)
„To boli veselé dni, keď sa takto rozprávali, hrali. V tie dni i slnko svietilo veselo, v niektoré dni prešli oblohou mračná. Vtedy Tomáš odložil štetce. Keď ich zasa vzal do ruky, spravil to len preto, aby pracoval na žltom obraze. Bol to náramne žltý obraz, zobrazoval jeho, ako sedí v pohovke, a okolo neho vír ulice.“ (94)
Okrem toho aj ženy v životch Jurgovcov dostali rovnaké kontrastné znaky.
„Mala bledé vlasy a čierne oči, čelo niekedy zvraštené, akoby rozmýšľala. Keď mu ponúkala svoje červené pery a hovorila ,Milý, milý’ nevedel, čo robí.“ (95)
Významnou črtou Horváthovho štýlu je, že sa vyhýba opisu, a to rovnako vecí hlavných či vedľajších, či osôb konajúcich alebo pasívnych. Hlavný dôraz je položený na rozprávačovom podaní jedinečného a výnimočného. Taký je aj dialóg, odkláňajúci sa od výmeny názorov a smerujúci do psychicko – morálnych oblastí. Vo všeobecnosti však monológ prevažuje nad dialógmi, čo je spôsobené dôrazom na vnútro introvertných postáv.