Formálny rozbor

68, „Jeho dvadsať prežitých rokov prešlo hladko ako hodina náboženstva na gymnáziu. Do desiatich rokov sa v zime sánkoval a mal učiť, v lete sa kúpal. Potom chodil do gymnázia, bolo to dosť nepríjemné, keďže každý deň musel prekonať polhodinovú cestu do školy a profesori boli odporní.“ (85)
69, „Sneh, ktorý pokrýval ulice, bol nesmierne biely a pekári plakali od ľútosti, že nemôžu upiecť práve také biele pečivo. Laco lietal nad zasneženými ulicami, v ruke mal palmový list a v srdci harfu. Dom, pri ktorého vrátach zazvonili, bol mu celkom známy, pamätal sa snáď v podvedomí naň z čias, keď mu Veľký Pán ukazoval z hviezd budúcnosť. Domáci pán bol milý ako priateľ, ktorý sa práve vrátil z výletu na severný pól.“ (80)
70, „Laco chodil po uliciach, pýtal sa Laca Novomeského, ktorý šiel náhodou okolo, kde býva, policajta pri divadle na adresu stanice a pána doktora Fábryho, najbohatšieho pravotára v Bratislave.“ (81)
71, „Tomáš Jurga hovorieval: ,Človek niekedy spí. Niekedy, keď sneh pokrýva polia, myslí si, že fialky začnú už kvitnúť a chce ísť natrhať červené maky do daru neveste.’“ (82)
72, „Keď prvé ruže kvitnú, natrháme si ich, ozdobíme nimi izbu a tešíme sa z ich vône. Potom, keď je už záhrada plná ruží, chodíme okolo nich nevšímavo a rozmýšľame, prečo majú tŕne. To je smutné.“(83)
73, „Bolo to však predsa tak, ako to rozprával. A mal vtedy aj horúčku, hovoril mnoho, Viera sa na neho udivene dívala. ,Máš horúčku,‘ hovorila mu, ,poď, zavediem ťa domov.‘ Vzala ho za ruku, viedla ho ako dieťa, bola k nemu nesmierne dobrá. Tomáš ani nevedel, kadiaľ ide, mrmlal svoju adresu a šiel, šiel. Viera mala bledé vlasy a bola nesmierne dobrá, uložila ho do postele a spievala mu, kým nezaspal.“ (92)
74, „Hnev mu však neprospel. Želka sa stala chladnou vo svojich šatách farby ametystovej.“ (93)
75, „To boli veselé dni, keď sa takto rozprávali, hrali. V tie dni i slnko svietilo veselo, v niektoré dni prešli oblohou mračná. Vtedy Tomáš odložil štetce. Keď ich zasa vzal do ruky, spravil to len preto, aby pracoval na žltom obraze. Bol to náramne žltý obraz, zobrazoval jeho, ako sedí v pohovke, a okolo neho vír ulice.“ (94)
76, „Mala bledé vlasy a čierne oči, čelo niekedy zvraštené, akoby rozmýšľala. Keď mu ponúkala svoje červené pery a hovorila ,Milý, milý’ nevedel, čo robí.“ (95)
77, „Laco dostal z domu list, v ktorom mu rodičia pripomínali, že prichádzajú Vianoce, a volali ho domov. Bola to veľmi nepríjemná udalosť a v Lacovi nastal boj, myslel na všetko to, čo doma nechal, sny, koňa, mapu Austrálie, zbožné topole. Vedel, že má ísť domov, že sa to patrí a rodičia ho čakajú. Nechcel však zanechať Bratislavu a Želku, myslel, že nemôže byť bez nich, bez toho, aby nečul Želkino ,Milý Lacko‘. Trápilo ho to veľmi, že zabudol na báseň, ktorú chcel Želke ukázať, na svoje meno i meniny, zima nemala pre neho viac pôvabov než holý agát, ktorý plače, keď ho zotínajú, a v peci príjemne spieva o kráskach z Hollywoodu, čo majú srdce ako rovník na mieste, kde sa stretlo päť dreadnouthov.“ (86)
78, „V Perzii bolo práve dvanásť hodín nočných, rozkošná Peržanka v šírazských ružových sadoch recitovala zo Saadiho Gulistanu svojmu milému. Na Jáve boli tri hodiny nočné, javanské tanečnice tak tancovali pri svite mesiaca ako ešte nikdy. V Odese bolo desať hodín, snivé Rusky, vymýšľajúc atentát na Čičerina, išli sa dať milovať “ (87)
79, „Potom sa dal predstaviť politikom. Tí boli skoro všetci jednakí, potľapkali ho po pleci a povedali: ,Servus, braček, veď ja tvojho otca poznám.‘ O politike sa s nimi nerozprával, tej nerozumel ako i väčšina tých politikov.“ (88)
80, „Boli nerozlučiteľnou dvojicou (čo všetko je schopný spraviť priateľ pre priateľa!), zatvárali všetky kaviarne, Dunaj, Teréziu, Olšovského a keď prišlo ráno, so severným vetrom a spomienkou na Rusko uberali sa do Mignonky.“ (89)