Ivan Horváth

Ivan Horváth patrí k tým autorom, ktorých právom možno nazvať zložitými umeleckými osobnosťami. Predstavuje moderného prozaika, ktorý vo svojej tvorbe obsiahol viaceré vývojové tendencie literatúry medzivojnového obdobia, poznal mnohé európske moderné a avantgardné prúdy a popri literatúre sa zaoberal aj inými druhmi umenia (film, divadlo, výtvarné umenie). Vysokú umeleckú kultúru, rozhľadenosť po svetovej literatúre, úsilie o novú podobu našej slovenskej literatúry, ako aj umeleckú osobitosť, ktorou sa odlíšil nielen od staršej literárnej generácie, ale aj od svojich generačných druhov, orientovaný čitateľ zaregistruje už pri prvom dotyku s jeho dielom.

            Narodil sa 26. júla 1904 v Senici ako tretie dieťa v národne orientovanej rodine právnika Dr. Cyrila Horvátha. Jeho starý otec Jozef bol evanjelický farár v Martine, člen štúrovského hnutia, jeho teta Marína Oľga Horváthová zasa známa ochotnícka herečka a dramatička. Po evanjelickej ľudovej škole v Senici Ivan Horváth pokračoval na gymnáziu v Bratislave. Jeho ďalším krokom bolo štúdium práv na Univerzite Komenského v Bratislave. Bratislavu po dvoch rokoch roku 1924 zamenil za Paríž a do roku 1927 študoval na diplomatickej sekcii Slobodnej školy politických náuk na Sorbonne. Zaujímal sa o moderné umenie, fotografiu, film, uskutočnil viacero ciest po Európe.
Po skončení štúdií sa stal nakrátko súdnym praktikantom v Bratislave a neskôr advokátskym koncipientom. V roku 1928 vstúpil do Československej sociálno-demokratickej strany. Po smrti otca roku 1931 sa vrátil do Senice, kde pracoval ako notár a advokát. Roku 1943 sa stal členom ilegálnej Slovenskej národnej rady a zastupoval sociálnych demokratov. O dva roky neskôr vstúpil do Komunistickej strany Slovenska, stal sa povereníkom sociálnej starostlivosti a podpredsedom Slovenskej národnej rady a vo voľbách 1946 bol zvolený za jej člena. Okrem politickej práce bol v rokoch 1946-1948 šéfredaktorom dvojtýždenníka Kultúrny život.

            V roku 1948 bol vymenovaný za československého veľvyslanca v Budapešti, ale v decembri 1950 bol zatknutý a obvinený z nepriateľskej činnosti proti československému štátu. V apríli 1954 bol odsúdený za velezradu a špionáž na dvadsaťdva rokov straty slobody. Vo väzení prežil deväť rokov a v decembri 1959 mu bol zvyšok trestu rozhodnutím prezidenta odpustený. Krátko potom pracoval ako úradník v Bratislave. Zomrel 4. septembra 1960.

            Po smrti roku 1963 bol občiansky a stranícky rehabilitovaný a vtedajšia vláda mu udelila ocenenie Rád republiky (in memoriam) a v roku 1969 dostal ocenenie Rád práce (in memoriam). V Bratislave po ňom pomenovali gymnázium na Grösslingovej ulici.