Laco a Bratislava


     
Mladý Laco začne túžiť po cestách a na radu otca odchádza do Bratislavy, mestom je úplne nadšený, začína študovať právo, spoznáva sa so starším spolužiakom s gymnázia Igorom a napokon aj so Želkou. Laco a Želka sa do seba zamilujú, no ich vzťah ochladne po Lacovom návrate z domova po Vianociach, keď si zrazu uvedomí, že Želku nemôže stratiť. Z ich vzťahu sa vytráca čaro, čo napokon vedie k rozchodu. Laco začína objavovať aj škaredé stránky Bratislavy, hľadá šťastie u iných žien, v baroch. Zlom nastane po pozvánke Želkynho otca na návštevu, kde sa stretáva so Želkou. Ich vzťah sa obnoví, ale Laco cíti, že musí ísť ďalej. Odchádza ale s pocitom, že Želka na neho v Bratislave čaká, že sa má kde vrátiť.
● Charakteristiky postáv
Laco
Mladý dvadsaťročný vidiecky chlapec, študent z dobrej a zámožnej zemianskej dediny. Hlavná postava „najjednoduchšieho príbehu“ je typickým mladým človekom svojej doby, ktorý má pred sebou otvorený svet a chce od neho prijať čo najviac. Má mladistvú dušu, ešte neskomplikovanú ničím vážnym. Vyhľadáva nové veci, nové skúsenosti, zážitky, skúma a báda, chce vedieť čo najviac.
„Bol chápavý mladík, mal dušu mäkkú ako zem po daždi a rozum ako anténu rádiotelegrafu.“ (48)
Lacov spôsob spoznávania prechádza cez zmysly, svet vníma hlavne očami.
„Otváral naširoko oči, chcel všetko vidieť, všetko objať zrakom.“ (49)
Laco nechce vidieť až na samé dno ľudskej duše, je to pohľad človeka, ktorý vidí zo skutočnosti najmä svoju predstavu o nej, zdanie a sen, väčšinou sen o dobrom, krásnom a zaujímavom. Aj dívanie sa na Bratislavu je veľká radostná hra, ktorá je veselohoru, ak Lacovo vnútro rezomuje šťastím a drámou, ak je Laco smutný.
„Laco s vytržením vítal Bratislavu a stanica vítala jeho. Rukou kýval mestu ako znovunájdenej milenke, ponoril sa do prúdu ľudí, ktorý sa hrnul s ním staničnou cestou, a chcel každému okoloidúcemu stisnúť ruku. Štefánikova ulica bola dlhá a čistá, akoby sa bola vyzdobila. Napravo stáli veľké lešenia, murári stavali dáky dom, práca im išla v poriadku, ticho. Električka išla okolo, škripela, vŕzgala, Laco však nespozoroval, aké je to odporné.“ (50)
„Niekedy chodil ulicami mesta a hľadal v nich to, čo sa mu kedysi páčilo, čo ho niekedy uviedlo do vytrženia, Bratislava však ako keby sa bola vymenila, bola celkom iná ako predtým. Na uliciach bolo plno blata, špiny, všetky denníky prinášali sprosté správy a bratislavské dievčatá dostali všetky škaredé tváre. Michalská brána, na ktorú sa niekedy tak rád díval, bola zrazu starobylo nemotorná a zavadzala mu.“ (51)
Nazvať Laca hĺbavým a premýšľavým človekom by bolo trochu prehnané, no aj v ňom sa ukrýva kus filozofa. Lenže Laco zároveň rozmýšľanie odsudzuje a presadzuje jednoduchosť.
„Jediná chyba je, že rozmýšľame, Igor. Áno, nemali by sme rozmýšľať. Pozri, u nás sedliaci majú tiež trápenia, ale nenariekajú toľko čo my. Povedia. Veď pánboh pomôže, a potom idú za svojou prácou. My však, my takzvaní inteligenti, musíme do všetkého strčiť nos. Potom hútame celé dni, prečo nemáme poriadnu slovenskú literatúru, veď je sloboda, prečo prečené holuby nepadajú z neba alebo prečo nedostal ten Slovák to miesto, o ktoré žiadal. Pritom nik z nás nepohne ani prstom, a kto je len trochu šikovnejší, ten nás ošudí.“ (52)
„Neslobodno snívať, vravel si, život je krajší než sen.“ (53)
Laco však pôsobí pasívnym dojmom. Kritika ničnerobenia z jeho úst sa nemení na konštruktívnu kritiku, ostáva len slovami. Laco totiž čaká na zásah osudu či druhej osoby.
„Lebo on očakáva niečo, snáď, že dom začne horieť a zachráni krásne dievča, že neznámy Amerikán príde a daruje mu sto miliónov dolárov, že zrazu bude vedieť hrať najkrajšie na husliach. Očakával niečo a zabudol, že v dvadsiatom storočí sa divy dejú len v kine.“ (54)
Laco sa teda necháva unášať osudom, často koná nepochopiteľne, čudne a mnohokrát si ani sám nedokáže vysvetliť svoje konanie. No evidentne ho to v duchu jednoduchého postoja netrápi.
„Je niečo, čo nás núti niekedy vyznávať lásku obsluhovačkám, bozkávať ruky starým babám, čo pôsobí, že pri konských závodoch stavíme na najmizernejšieho koňa len preto, že ho ľutujeme. A stalo sa, že Laco prišiel do Bratislavy, všetko sa mu páčilo, cítil ohromnú radosť zo života, ako keď sme videli v kine film s Douglasom Fairbanksom. Vo svaloch cítil dvojnásobnú silu, oči mal otvorené dokorán a pískal stále pochody. Terasa kaviarne Reduta ho lákala a nemohol jej odolať. Sadol si a objednal čiernu kávu. Potom zazrel ísť okolo dievča; malo krásne nohy a v ruke nieslo raketu. Musel ísť za ním.“ (55)
Ako moderný mladý človek sa Laco rýchlo udomácňuje v Bratislave. Nemá problémy so získavaním nových priateľov a stáva sa obľúbeným v spoločnosti.
„Večer všade, kde hrala cigánska kapela, bolo možno nájsť Laca, aspoň na chvíľku, pozdravil sa s kamarátmi z predošlých večerov, povedal im kurz našej koruny v Zürichu, výsledky futbalových matchov, poradil im, kde možno kúpiť najkrajšie hodvábne košele. Laco s klobúkom stiahnutým do tváre, s pelerínou básnika stal sa zaujímavým, denne dostal päť listov, zvúcich ho na schôdzku, všetky bratislavské obchody mu posielali cenníky a reklamy a policajti ho pozdravovali významným stiahnutím obočí.“ (56)
Tento príklon k Európe, k duchu veľkomiest je zapríčinený Igorom a samotným smerovaním Slovenska a jej programu „otvorených okien“.
Vo všeobecnosti je Laco bezstarostný študent žijúci v novej Bratislave, využíva všetky jej možnosti ponúkané novou situáciou v Európe, otvorenosťou a západnými vplyvmi. Jeho postoj k životu je hravý, bezstarostný a ani pri jeho problémoch so Želkou necítiť tragiku a nešťastie.
Ideový rozbor
František Votruba nazval novelu Laco a Bratislava „študentským románikom“, čím chcel skôr vystihnúť charakter témy. Na prvý pohľad je próza naozaj postavená na obyčajnom príbehu lásky dvoch študentov Laca a Želky. Hlavným motívom je však odchod. Odchodom príbeh začína a odchodom sa aj končí. Nevedno presne kam a z akého dôvodu, ale odchod, odtrhnutie sa od vecí, od domova, rodičov, ba dokonca i od lásky sa chápe ako nevyhnutný.
„Laco cítil, že už je v moci cesty, že sa musí pohnúť z miesta, kde žil od narodenia. Niekde v diaľke v niektorom meste je mnoho kominárov, tí práve vstávajú, idú do práce a majú cylindre na hlavách. Laco ich musí vidieť. V Kalifornii je krásny čas. Slováci sa sťahujú na Tahiti, všetko sa hýbe v mestách i na dedinách, ľudia, keď ráno vstávajú, pomodlia sa otčenáš i za svojich spolublížnych a nevedia, či sa večer nevydajú na cestu do Prahy.“ (57)
Mocné volanie cesty nevyviera z Lacovho vnútra, ale preniká doňho zvonka skrze jeho citlivé vnímanie a stáva sa tak jeho súčasťou. Cesta znamená otvorenosť a perspektívu individuálneho života mladého človeka.
„Cesta je pokrytá prachom, deti sa na nej hrajú, ale dospelý človek sa niekedy zahľadí do jej sivých očú, chce im vidieť až na dno. Vtedy je už stratený, cesta ho má v moci, volá ho a láka a on ide ako námesačný, ide bojovať s veternými mlynmi, hľadať rozprávkové zámky alebo plakať na zrúcaninách hradov.“ (58)
Laco v Bratislave
Lacov život v Bratislave veľmi skoro dostáva prudký spád. Na scénu jeho života vstupuje Želka, dcéra pravotára Kalného, otcovho známeho, a Igor, starší spolužiak z gymnázia. Ak je Laco zasnívaný, citlivý na vnímanie prostredia a schopný pretvoriť si ho podľa svojho vnútorného života, Igor je realistický, sebavedomý a v tomto smere predčiaci Laca – skutočne zaujímavý chlapec.
„Igor bol naozaj zaujímavý chlapec. Bol pevne presvedčený, že sa časom stane ministerským predsedom a neskôr prezidentom republiky. Neimponoval mu nikto, ani Mussolini, ani Maupassant, ba ani Juriga. Poznal všetkých kominárov Bratislavy, po cigarety si chodil k peknej slečne na Hausbergli, i kvetinárov poznal; vedel, že fialky sú modré a nezábudky nezabúdajú, vyznal sa v horoskope ako v boxe a ako v pikantnej literatúre.“ (59)
Igor predstavuje prepojenie novej Bratislavy s Európou a celým svetom, vnáša nové povojnové myšlienky ľahkosti, bezstarostnosti a možnosti všetkého.
„Laco ho mal veľmi rád, pre všetky tieto jeho vlastnosti cítil v jeho blízkosti tlkot Európy a jej bezstarostného povojnového ducha.“ (60)
„Dnes sa akosi dobre cítim, Laco. Zaiste sa všetci študenti v Harwarde a Yale tiež dobre cítia.“ (61)
Predsa však je Igorova úloha v príbehu dôležitá, je naozajstným Lacovým priateľom, pomáha mu prekonať tažkosti so Želkou a sám pomáha láske Laca a Želky.
„Tak sláva, choď sa zamilovať do Želky, choď, je to krásne dievča, keby ma chcela, vedel by som sa blázniť za ňou. To je ohromné, ako Chaplinov posledný film. Budem svedkom zrodenia mnohosľubnej lásky.“ (62)
„Neviditeľné puto sa utvorilo medzi nimi, pletené Arianou a Igorom.“ (63)
Vzťah Laca a Želky tvorí kostru príbehu a svojím vlastným vývojom posúva dej dopredu. Želka má niečo z Laca a aj z Igora, no pritom koná len pasívne.
„Želka bola slnečným lúčom domu, ktorý sa neschoval ani v zime.“ (64)
Láska k Želke sa prelína s láskou k novej Bratislave, ich vývoj je v podstate totožný a momentálna situácia vo vzťahu so Želkou ovplyvňuje aj Lacov pohľad na Bratislavu.
„Laco si zamiloval Bratislavu a v Bratislave Želku. Tie dva pojmy boli u neho nerozlučiteľné“ (65)
Tak ľahko, ako sa Laco zamiloval do Bratislavy, takisto jeho srdce prepadlo Želke.
„Slnce bozkávalo Bratislavu celý deň. Laco chcel byť slnečným lúčom.“ (66)
„Laco musel vidieť Želku, nemohol byť bez nej ako bez jedla. Vedel od prvého okamihu, čo ju zazrel, že ju bude milovať. A miloval ju veľmi. Veď bola taká milá, krásna, najlepšie dievča na svete.“ (67)
Láska k Želke predstavuje pre Igora úplne nový život, radikálnu premenu. Niekdajšie bežnosti, priam banality sa menia na sviatočné chvíle.
„I neskôr predmet ich rozhovorov bol ten istý, predsa však úplne iný. Znelo to všetko aspoň úplne ináč. Mohli o hocičom hovoriť, všetko bolo zaujímavé, i mlčanie bolo slastné. A nikdy nebolo nič jednotvárne, lebo život sa zhŕkol okolo nich so všetkými svojimi zaujímavosťami.“ (68)
V Lacovi sa svet stáva viac zaujímavý, ako sa vyvíja jeho láska k Želke a neprechádza vo svoj opak alebo tragickú podobu ani vtedy, keď prichádza chvíľa napätie z možného rozchodu. A prvýkrát tá chvíľa prišla, keď do lásky vstúpila reálna myšlienka z Lacovej strany o spoločnom živote, o svadbe. Želke to pripadá príliš skoré a nereálne, no pre Laca niet nemožností.
„Keď rozmýšľal pokojne a mal všetky zmysly pohromade, i on jej dával za pravdu. Bol to nezmysel chcieť, aby sa zobrali, aby hyacinty v zime kvitli, bola to trpká pravda, ale o koľko by bola príjemnejšia bývala lož. A aké by to bolo sladké, keby i Želka bola hovorila tú istú lož ako on.“ (69)
Práve táto Želkina prvotná nedostupnosť stupňuje Lacovu túžbu po nej a dodáva ich vzťahu iskru. No „románikový“ obrat nastáva po Vianociach po Lacovom návrate z domova. Želka totiž priznáva, že jej Laco chýbal a tým Laco dosiahol pomyslené víťazstvo a prestáva bojovať o Želku. Ľúbostný cit v ňom síce naďalej zostával, no nebolo to bezhlavé opojenie.
„Už to nebolo udalosťou, keď ju mohol bozkať alebo objať, už nemusel bojovať o všetko od začiatku. Bol však i trochu sklamaný. Predsa sa už netešil natoľko spoločným prechádzkam, nerozmýšľal nad tým, ktoré kvety sú najkrajšie. Bolo mu samozrejmé, že Želka ho musí mať rada a že v Anglicku vypukol štrajk.“ (70)
S úspechmi stúplo i Lacovo sebavedomie a už nečakával celé dni aby sa mohol stretnúť so Želkou, získal isotu a tým aj viac voľného času. Ten venoval nielen sebe, ale aj svojmu okoliu, spoznával Bratislavu a jej spoločenské prostriedky.
„Povedali mu, že v Bratislave slovenská aristokracia hovorí medzi sebou aspoň po nemecky, keď nie po francúzsky, a on sa tomu veľmi divil. Dozvedel sa, že grófsky titul predsa ešte veľmi imponuje a že kto je dobrým straníkom, dostane za to zvyškový majetok. Laco sa tomu veľmi divil a do jeho lásky k Bratislave pristúpilo i trochu opovrhnutia.“ (71)
Lacova láska chradla, vzájomný vzťah dostával nenapraviteľné trhliny. Rozchod neprišiel neočakávane, bol prirodzeným stupienkom vo vzťahu.
„Laco cítil vopred, že sa povadí so Želkou, preto ho to neprekvapilo. Svet zmenil farbu. Laco si kúpil navú voňavku, nové platne na gramofón a nevedel, čo sa stalo, ako ten, ktorý prežil zemetrasenie a nezbadal ešte jeho následky.“ (72)
Krátko po rozchode si Laco myslel, že sa mu otvoril nový svet plný slobody, je dokonca nadšený.
„Čo všetko to znamená byť voľný! Môcť aj iné dievčatá bozkávať, potulovať sa bez obmedzenia, smieť zavrieť oči pred obrazmi a hovoriť nenútene o krásach ženského tela. Koľko nových pôvabov mu priniesla sloboda. Myslel na dievča, ktoré päť minút šlo pred ním po korze a chcelo sa vydávať. Len ruku natiahnuť a už má príležitosť, s kým sa rozprávať o krásach Fínska.“ (73)
Laco postupne prepadáva mystickým úvahám o šťastí, ženách a s pomocou Igora spoznáva aj nočnú Bratislavu. Aj táto Igorova rada malavšak svoje obmedzenia. Lacova metamorfóza postupovala ďalej a radosť zo slobody sa zmenila na otupenosť a rezignáciu. Lacovo srdce stratilo lásku a nádej.
„Žil a nevedel, že žije, díval sa bezmyšlienkovite von oknom a nechcel existovať.“ (74)
Šťastný koniec nastáva až po zásahu Želkinho otca, Želka s Lacom sa znovu dajú dokopy (pričom aj Igor má na tom zásluhy, aj keď záhadné) a to sa zase odrazí aj na Lacovom pohľade okolo seba a na Bratislavu.
„Robotníci šli okolo neho a spievali si árie z Figarovej svadby. Díval sa na nich s úsmevom ako chlieb, chcel im ho darovať mnoho.“ (75)
Keď sa už zdá, že Laco a Želka budú spolu „šťastní až do smrti“, vtedy sa v Lacovi znova ozýva hlas cesty a jemu neostáva nič iné, len ho poslúchnuť.
„Želka, musím odísť. Nevykonal som nič užitočného, nevedel by som byť milovaniahodný.“ (76)
Napriek odchodu záver novely vyznieva optimisticky, Horváth necháva priestor šťastnému koncu.
„ ,Laco môj, nechcem ti hovoriť, aby si neodchádzal. Máš pravdu, choď i ďalej. Len pamätaj na to, že tuná je dosť kvetov pre teba a bude ich vždy dosť, hocikedy prídeš.‘ Pred Lacom sa otvoril široký svet po prvý raz a v úplnej svojej kráse. Mal výzor kruhu, Laco sa videl, ako kráča ním medzi knihami, mrakodrapmi a zlobou, šiel ďalej, videl i koniec, na konci Želku, hrajúcu sa s kvetmi a oblečenú do šiat azúrovej farby. Na konci stála Želka, mala oči ako Dunaj, na ktorom sa hrali tri člnky mladosti, nádeje a lásky.“ (77)
Lacov svet mal podobu kruhu. Do bodu, z ktorého vyšiel, musí sa vrátiť, ak sa nechce zastaviť; a tak ostali pre neho tri základné hodnoty mladosť, nádej a láska, hodnoty mladého človeka, zraniteľné no vždy sa obnovujúce.
Horváth si za pozadie príbehu vybral Bratislavu. Sleduje jej vývin z malého mestečka na mesto európskeho formátu. Bratislava zastupuje priestor so zrýchleným časom. Je to sféra dynamiky, ruchu, hluku, inklinujúca k neusporiadanosti, chaosu, ale zároveň poskytujúca možnosti, priestor vytrženia a eufórie. Na postavách Želky a Bely porovnáva novú a starú Bratislavu. Obraz Želky s člnkami mladosti, nádeje a lásky je jasnejší na idylickejší, plný optimizmu a vízií o lepšej budúcnosti. Starú Bratislavu Horváth opisuje ako prázdnu a nezaujímavú, ako mesto, ktoré má čo doháňať.
„Volám sa Bela a nerozumiem ešte všetkému. Nechodím na univerzitu.“ (78)