Pracovný list

Bratia Jurgovci
– Ján
1, „Les šumel, skučal, žaloval i utešoval. A nebol ako stará baba, povedal vždy rovno, čo si myslí. Raz bol Ján Jurga zlej vôle, nadával, vtedy sa les nahneval a hodil po ňom jeden strom. Nie po ňom, len vedľa neho, ako výstražné memento.“ (1)
2, „Ján Jurga bol chorý. Prepukol v ňom primitivizmus. Bola to podivná choroba, ktovie, či ju lekári poznajú. Ján Jurga ju však mal, o tom bol presvedčený neskôr sám. Lebo ako môže zdravý človek hladkať strom a hovoriť mu: „Si krásny, si krásny! Najmalebnejšie motýle prídu a sadnú si na teba a sú vo vytržení.““ (2)
3, „Ján Jurga sa sem prišiel zotaviť po namáhavej práci v meste, ležal celý deň na pohovke, objímal mysľou diaľky a bol rád, že môže hlivieť na jednom mieste.“ (5)
„Hľaď, ona prišla tam za mnou, mal som ju tak rád, mal som ju tak rád, že keď odchádzala, samota stratila pre mňa pôvab.“ (8)
– Tomáš
4, „Nenapraviteľný tulák bol Tomáš Jurga.“ (9)
5, „V diaľke žiarilo jedno svetlo intenzívnejšie než ostatné, ťahalo Tomáša Jurgu, vábilo ho. On šiel, svetlo nezmizlo, ba ešte sa zosilňovalo. A krúžilo pred jeho očami, opisovalo litery, najprv K, potom A. Kaviareň. A zmizlo. Tomáš vedel, že musí ísť dnu, do kaviarne, že niečo ho tam čaká. Ako v spánku šiel medzi stolmi, preplietal sa, mieril k jednému stolu.“ (10)
6, „Od dnes rána som plný bolesti a smútku, lebo som zasa zamilovaný do jesene. Chorobná láska ku všetkému, čo zaniká, ma opanovala znova a mieša sa s prenikavou túhou po ceste, po poznaní nového, mieša sa zo zdravou láskou k životu.“ (11)
7, „Stretli sme sa ako lode na oceáne, pozdravili sa a rozišli. S nimi odišiel kus zo mňa samého, ktorý azda už nikdy viac nenájdem.“ (12)
8, „V meste behalo tisíce žien a dievčat, jedna z nich by ho zaiste bola mala rada, ale on nevedel, ktorá. Tomáš Jurga cítil potrebu niekoho, kto by zohrial ateliér, koho hlavu by hladkal v leňoške pri kozube, tú krásnu hlavu s bledými vlasmi. Tomáš Jurga cítil potrebu lásky, milovania.“ (14)
9, „Bol som ďaleko odtiaľto, bol som v jednom meste navštíviť minulosť. Nie je to dobré ísť navštíviť minulosť. Som tulák, nenapraviteľný tulák, nemám myslieť na minulosť, keď svet ešte toľko skrýva predo mnou. Túto zimu som bol chorý, lebo som chcel oživiť minulosť. Tulák však má ísť stále vpred, teraz to už viem.“ (17)
10, „Že ma Oľga miluje? Ľutuje ma, Arne, ľutuje. Chápeš ten rozdiel? Arne môj, koho milujeme, toho nikdy nemôžeme ľutovať. Len milovať.“ (19)
11, „Si krásna, milujem ťa. Vlasy máš ako pavučiny babieho leta, ktoré prinášajú poslednú radosť.“ (96)
12, „Tomáš povyťahoval zase staré plátna, ktoré nedomaľoval a smial sa im. Potom Viere vysvetľoval: ,Toto je môj život, všade načaté, nikdy nedokončené.‘“ (21)
13, „Pozri, ja som ten človek, ktorý sa dostal na ulicu a nevie, prečo je tam. Chodím od výkladu k výkladu, chcel by som to i to a neviem, čo by som chcel. Neviem sa rozhodnúť. Ulicou idú prúdy ľudstva, tie ma tlačia, neviem kam a nestarám sa o to.“ (22)
14, „Hovoríš, aby som sa usadil? Ale to je nemožné, je to skutočne nemožné. Život je ulica, chodia po nej ľudia, ktorí sa ponáhľajú do obchodov, do kancelárií, prejdú a zmiznú v domoch. A chodia po nej ľudia bez cieľa, potĺkajú sa hore-dolu, lebo ináč nemôžu. Niekto ich vyviedol tam, zanechal a teraz sa nemajú kam vrhnúť, musia počkať, kým cieľ príde k nim. Alebo nepríde.“ (42)
15, „Na ceste k Sorentu kráčal osamelý človek. Šiel ťažkým krokom človeka, ktorý sa zmieril so svetom i so sebou. Tabule na križovatkách ukazovali cestu, ako keby jemu nebolo jedno kam ide. Potkol sa, potom sa narovnal. Šedinami preplietal sa mu vietor. A človek sa začal smiať.“ (97)
16, „A ja som niekedy nešťastný, lebo túžim. Som postavený na ulicu života, chcel by som niečo veľkého vykonať, zastaviť slnce ako Jozue, zvaliť múry Jericha alebo mať Mojžišovu moc. Chcel by som vykonať niečo mimoriadne veľkého, ale nejde to. My, terajší ľudia, nemáme k tomu ani sily, ani dosť viery, mnoho rozmýšľame a čím viac rozmýšľame, tým sme nešťastnejší.“ (98)
17, „Domy naproti sa hýbali, šepkali si niečo, potom hovorili hlasnejšie. Bola to jeho báseň, ktorú hovorili, ktorú spievali. Na ulici behali autá, autobusy, i tie neznali inej piesne, ako tú, čo on zložil vtedy pre Ingeborg.“ (44)
18, „Minulosť je však odporná, luže, niekedy síce príjemne, ale i to teraz bolelo Tomáša Jurgu. Pravdu má len prítomnosť a budúcnosť. Tá budúcnosť je vlastne krásna, tá prináša dary a dovoľuje snívať.“ (45)
 
– Arne
19, „Bol dobrý brat ten Arne“ (24)
20, „Máš srdce mučeníka, Arne, bežne sa to cení, ako najvyššia cnosť, ale ja nenávidím mučeníkov, lebo sú to ľudia, ktorí sami zahodili šťastie. Ostaň radšej človekom.“ (25)
21, „,Nesmiem ísť domov, Oľga bude zaiste u nás.‘ Predsa však kráčal smerom k dedine. ,Nie, nesmiem ísť domov, nesmiem ich vyrušovať, Tomáša s Oľgou.‘ Avšak to boli falošné myšlienky, nie preto sa stránil domova. Potom kričal: ,Nie, neznesiem to, nesmiem sa stretnúť s Oľgou!‘ A to bola asi tá pravá príčina.“ (26)
22, „Oľga pozrela na neho, z očú jej vyšľahol zvláštny plameň. Chcela kričať: ,Milujem ťa, Arne!‘ a chcela ísť k nemu a bozkať ho. Nespravila však nič.“ (99)
23, „Bolo to už neskoro v lete, Arne Jurga mal mnoho práce, bola žatva. Behal celé dni po poliach, bol veselý, spieval si.“ (31)
24, „,Žiaľ je len jeden, vykorením ho zo svojej duše a budem bez starostí. A budem dobre žiť.
25, „Bolo to veľmi smutné, že Arne dal zoťať brezu. Breza bola jeho najlepšou priateľkou, našiel ju vždy, keď ho niečo bolelo, keď bol zúfalý. Breza bola jeho zosobneným žiaľom, čo si tým pomohol, že ju dal vyťať?“ (33)
26, „Bolo to už neskoro v lete, Arne Jurga mal mnoho práce, bola žatva. Behal celé dni po poliach, bol veselý, spieval si.“ (31)
27, „Príroda spela ďalej vo svojej obvyklej perióde, nezastala ani na chvíľku, aby obveselila Arneho, nemala času alebo nechcela. Ona neznala smútku, nemala za kým túžiť. Jar bola stále tá istá kyprá panna, ktorá dozrela v leto, potom, súc oplodnená v jeseň, ľahla si na zimný spánok.“ (46)
 
 
– Peter
28, „Peter Jurga bol zvláštny človek. Málo sa stýkal s bratmi, keď sa zišiel s niektorým, pozreli na seba ľahostajne, akosi zvláštne, akoby sa pýtali: ,Sme my bratia?‘ A nemali si čo povedať.“ (34)
29, „Peter mal omnoho horšiu povahu, časom sa prestal premáhať a ukázal ju Ene v pravom svetle. Tá však znášala všetko, bola náramne dobrej povahy tá Ena a mala nesmierne rada svojho muža Petra Jurgu.“ (101)
30, „Bol náramne mrzkej povahy ten Peter Jurga. A nie že by bol prestal, ba práve Ena mu vnukla novú myšlienku. ,Si žiarlivá, Ena?‘ pýtal sa jej. ,Si žiarlivá? Hahahaha, to je báječné, musím teda ešte viac roznecovať tvoju žiarlivosť. Veď vieš, že bez žiarlivosti niet lásky.‘ a smial sa cynicky. Ako keby ho Ena nebola dosť milovala.“ (38)
31, „A ukázal na Enu a Katku: ,Toto sú moje slúžky.‘“ (40)
32, „To nie je pravda, Peter nie je zlý a ja som jeho žena, ja som mu pred oltárom prisahala vernosť.“ (102)
33, „, Nie, ty ho nemáš právo zabiť, on je môj muž,‘ začala zrazu bolestne kričať. I vrhla sa už na bezvládne telo Petra Jurgu a útroby jej rozrýval suchý, neustávajúci kašeľ.“ (103)
  Laco a Bratislava
 
– Laco
34,
„Bol chápavý mladík, mal dušu mäkkú ako zem po daždi a rozum ako anténu rádiotelegrafu.“ (48)

35,
„Otváral naširoko oči, chcel všetko vidieť, všetko objať zrakom.“ (49)

36, „Laco s vytržením vítal Bratislavu a stanica vítala jeho. Rukou kýval mestu ako znovunájdenej milenke, ponoril sa do prúdu ľudí, ktorý sa hrnul s ním staničnou cestou, a chcel každému okoloidúcemu stisnúť ruku. Štefánikova ulica bola dlhá a čistá, akoby sa bola vyzdobila. Napravo stáli veľké lešenia, murári stavali dáky dom, práca im išla v poriadku, ticho. Električka išla okolo, škripela, vŕzgala, Laco však nespozoroval, aké je to odporné.“ (50)
37, „Niekedy chodil ulicami mesta a hľadal v nich to, čo sa mu kedysi páčilo, čo ho niekedy uviedlo do vytrženia, Bratislava však ako keby sa bola vymenila, bola celkom iná ako predtým. Na uliciach bolo plno blata, špiny, všetky denníky prinášali sprosté správy a bratislavské dievčatá dostali všetky škaredé tváre. Michalská brána, na ktorú sa niekedy tak rád díval, bola zrazu starobylo nemotorná a zavadzala mu.“ (51)
38,
„Jediná chyba je, že rozmýšľame, Igor. Áno, nemali by sme rozmýšľať. Pozri, u nás sedliaci majú tiež trápenia, ale nenariekajú toľko čo my. Povedia. Veď pánboh pomôže, a potom idú za svojou prácou. My však, my takzvaní inteligenti, musíme do všetkého strčiť nos. Potom hútame celé dni, prečo nemáme poriadnu slovenskú literatúru, veď je sloboda, prečo pečené holuby nepadajú z neba alebo prečo nedostal ten Slovák to miesto, o ktoré žiadal. Pritom nik z nás nepohne ani prstom, a kto je len trochu šikovnejší, ten nás ošudí.“ (52)

39, „Neslobodno snívať, vravel si, život je krajší než sen.“ (53)
40, „Nerozmýšľal dlho nad tým, ako je to možné, že Želka tak rýchlo zvrátila jeho zásady. Oh, nie, načo by mal rozmýšľať nad tým. Šťastie sa neanalyzuje. Prijal to ako fakt, ako niečo nezmeniteľného, ako nemožno Ameriku zotrieť z mapy a nenadávať na vládu.“
41,
„Lebo on očakáva niečo, snáď, že dom začne horieť a zachráni krásne dievča, že neznámy Amerikán príde a daruje mu sto miliónov dolárov, že zrazu bude vedieť hrať najkrajšie na husliach. Očakával niečo a zabudol, že v dvadsiatom storočí sa divy dejú len v kine.“ (54)

42,
„Je niečo, čo nás núti niekedy vyznávať lásku obsluhovačkám, bozkávať ruky starým babám, čo pôsobí, že pri konských závodoch stavíme na najmizernejšieho koňa len preto, že ho ľutujeme. A stalo sa, že Laco prišiel do Bratislavy, všetko sa mu páčilo, cítil ohromnú radosť zo života, ako keď sme videli v kine film s Douglasom Fairbanksom. Vo svaloch cítil dvojnásobnú silu, oči mal otvorené dokorán a pískal stále pochody. Terasa kaviarne Reduta ho lákala a nemohol jej odolať. Sadol si a objednal čiernu kávu. Potom zazrel ísť okolo dievča; malo krásne nohy a v ruke nieslo raketu. Musel ísť za ním.“ (55)

43,
„Večer všade, kde hrala cigánska kapela, bolo možno nájsť Laca, aspoň na chvíľku, pozdravil sa s kamarátmi z predošlých večerov, povedal im kurz našej koruny v Zürichu, výsledky futbalových matchov, poradil im, kde možno kúpiť najkrajšie hodvábne košele. Laco s klobúkom stiahnutým do tváre, s pelerínou básnika stal sa zaujímavým, denne dostal päť listov, zvúcich ho na schôdzku, všetky bratislavské obchody mu posielali cenníky a reklamy a policajti ho pozdravovali významným stiahnutím obočí.“ (56)

44,
„Laco cítil, že už je v moci cesty, že sa musí pohnúť z miesta, kde žil od narodenia. Niekde v diaľke v niektorom meste je mnoho kominárov, tí práve vstávajú, idú do práce a majú cylindre na hlavách. Laco ich musí vidieť. V Kalifornii je krásny čas. Slováci sa sťahujú na Tahiti, všetko sa hýbe v mestách i na dedinách, ľudia, keď ráno vstávajú, pomodlia sa otčenáš i za svojich spolublížnych a nevedia, či sa večer nevydajú na cestu do Prahy.“ (57)

45, „Šiel k Váhu a začul volanie cesty. Mala krásny hlas, spievala Barcarolu z Hoffmanových poviedok a Laco si myslel, že musí ísť do Talianska. Potom zanôtila Marseillaisu a Laco cítil, že by si podmanil celé Francúzsko. Laco nevedel, čo má robiť, kam má ísť, len toľko vedel, že niekde musí ísť.“ (104)
46,
„Cesta je pokrytá prachom, deti sa na nej hrajú, ale dospelý človek sa niekedy zahľadí do jej sivých očú, chce im vidieť až na dno. Vtedy je už stratený, cesta ho má v moci, volá ho a láka a on ide ako námesačný, ide bojovať s veternými mlynmi, hľadať rozprávkové zámky alebo plakať na zrúcaninách hradov.“ (58)

 
– Igor
47,
„Igor bol naozaj zaujímavý chlapec. Bol pevne presvedčený, že sa časom stane ministerským predsedom a neskôr prezidentom republiky. Neimponoval mu nikto, ani Mussolini, ani Maupassant, ba ani Juriga. Poznal všetkých kominárov Bratislavy, po cigarety si chodil k peknej slečne na Hausbergli, i kvetinárov poznal; vedel, že fialky sú modré a nezábudky nezabúdajú, vyznal sa v horoskope ako v boxe a ako v pikantnej literatúre.“ (59)

48,
„Laco ho mal veľmi rád, pre všetky tieto jeho vlastnosti cítil v jeho blízkosti tlkot Európy a jej bezstarostného povojnového ducha.“ (60)

49, „Dnes sa akosi dobre cítim, Laco. Zaiste sa všetci študenti v Harwarde a Yale tiež dobre cítia.“ (61)
50,
„Tak sláva, choď sa zamilovať do Želky, choď, je to krásne dievča, keby ma chcela, vedel by som sa blázniť za ňou. To je ohromné, ako Chaplinov posledný film. Budem svedkom zrodenia mnohosľubnej lásky.“ (62)

51, „Neviditeľné puto sa utvorilo medzi nimi, pletené Arianou a Igorom.“ (63)
 
– Laco a Želka
52, „Želka bola slnečným lúčom domu, ktorý sa neschoval ani v zime.“ (64)
53, „Laco si zamiloval Bratislavu a v Bratislave Želku. Tie dva pojmy boli u neho nerozlučiteľné –––– Predtým, keď ráno vstával, hovorieval si: ,Ah, aké príjemné mesto je táto Bratislava. A Želka, ktovie, čo teraz robí?“ (65)
54, Laco bol v zúfalej nálade. Želka ho nemilovala, a Bratislava mu bola odporná.“
55,
„Laco musel vidieť Želku, nemohol byť bez nej ako bez jedla. Vedel od prvého okamihu, čo ju zazrel, že ju bude milovať. A miloval ju veľmi. Veď bola taká milá, krásna, najlepšie dievča na svete.“ (67)

56,
„I neskôr predmet ich rozhovorov bol ten istý, predsa však úplne iný. Znelo to všetko aspoň úplne ináč. Mohli o hocičom hovoriť, všetko bolo zaujímavé, i mlčanie bolo slastné. A nikdy nebolo nič jednotvárne, lebo život sa zhŕkol okolo nich so všetkými svojimi zaujímavosťami.“ (68)

57,
„Keď rozmýšľal pokojne a mal všetky zmysly pohromade, i on jej dával za pravdu. Bol to nezmysel chcieť, aby sa zobrali, aby hyacinty v zime kvitli, bola to trpká pravda, ale o koľko by bola príjemnejšia bývala lož. A aké by to bolo sladké, keby i Želka bola hovorila tú istú lož ako on.“ (69)

58,
„Už to nebolo udalosťou, keď ju mohol bozkať alebo objať, už nemusel bojovať o všetko od začiatku. Bol však i trochu sklamaný. Predsa sa už netešil natoľko spoločným prechádzkam, nerozmýšľal nad tým, ktoré kvety sú najkrajšie. Bolo mu samozrejmé, že Želka ho musí mať rada a že v Anglicku vypukol štrajk.“ (70)

59,
„Povedali mu, že v Bratislave slovenská aristokracia hovorí medzi sebou aspoň po nemecky, keď nie po francúzsky, a on sa tomu veľmi divil. Dozvedel sa, že grófsky titul predsa ešte veľmi imponuje a že kto je dobrým straníkom, dostane za to zvyškový majetok. Laco sa tomu veľmi divil a do jeho lásky k Bratislave pristúpilo i trochu opovrhnutia.“ (71)

60,
„Laco cítil vopred, že sa povadí so Želkou, preto ho to neprekvapilo. Svet zmenil farbu. Laco si kúpil navú voňavku, nové platne na gramofón a nevedel, čo sa stalo, ako ten, ktorý prežil zemetrasenie a nezbadal ešte jeho následky.“ (72)

61,
„Čo všetko to znamená byť voľný! Môcť aj iné dievčatá bozkávať, potulovať sa bez obmedzenia, smieť zavrieť oči pred obrazmi a hovoriť nenútene o krásach ženského tela. Koľko nových pôvabov mu priniesla sloboda. Myslel na dievča, ktoré päť minút šlo pred ním po korze a chcelo sa vydávať. Len ruku natiahnuť a už má príležitosť, s kým sa rozprávať o krásach Fínska.“ (73)

62,
„Žil a nevedel, že žije, díval sa bezmyšlienkovite von oknom a nechcel existovať.“ (74)

63, Laco neodpovedal, kývol rukou, dajúc najavo, že jemu je už všetko jedno, či bude Igor prezidentom, či Ivan Horváth napísal novelu o ňom, či ho má rada. Bolo mu to už všetko jedno, a predsa nemohol zabudnúť na Želku.“ (105)
64,
„Robotníci šli okolo neho a spievali si árie z Figarovej svadby. Díval sa na nich s úsmevom ako chlieb, chcel im ho darovať mnoho.“ (75)

65,
„Želka, musím odísť. Nevykonal som nič užitočného, nevedel by som byť milovaniahodný.“ (76)

66,
„ ,Laco môj, nechcem ti hovoriť, aby si neodchádzal. Máš pravdu, choď i ďalej. Len pamätaj na to, že tuná je dosť kvetov pre teba a bude ich vždy dosť, hocikedy prídeš.‘ Pred Lacom sa otvoril široký svet po prvý raz a v úplnej svojej kráse. Mal výzor kruhu, Laco sa videl, ako kráča ním medzi knihami, mrakodrapmi a zlobou, šiel ďalej, videl i koniec, na konci Želku, hrajúcu sa s kvetmi a oblečenú do šiat azúrovej farby. Na konci stála Želka, mala oči ako Dunaj, na ktorom sa hrali tri člnky mladosti, nádeje a lásky.“ (77)

67,
„Volám sa Bela a nerozumiem ešte všetkému. Nechodím na univerzitu.“ (78)