Tvorba

            Vstup Ivana Horvátha do literatúry sa podobal vstupom iných autorov. Na rozdiel od nich však prišiel veľmi skoro. Ivan Horváth začal publikovať už ako pätnásťročný. Mladý bratislavský študent uverejnil svoju prvú prózu v časopise slovenských študentov Vatra. Horváth si zvolil pseudonym Ivan Olšovský, neskôr publikoval po menom Ivan Horváth-Olšovský, pričom od roku 1927 len pod vlastným menom Ivan Horváth.

            Knižne debutoval dielom Mozaika života a snov v roku 1923. Táto zbierka krátkych psychologických próz nezanechala nijaký ohlas ani medzi kritikmi a ani medzi čitateľmi. Autor ju neskôr silne skritizoval a označil za „školskú úlohu z gymnázia“. Písal vraj, lebo sa „kedysi chcel stať veľkým spisovateľom“, a preto „silou-mocou“ chcel vydať knižku, čo sa mu aj podarilo.

            Prehliadnutý začiatok neodradil Ivana Horvátha od ďalšieho písania. Všetko napravil svojou druhou knihou Človek na ulici (1928) delenou na dve časti: cyklus piatich noviel Človek na ulici a rozsiahlu novelu Laco a Bratislava.

            O rok neskôr pokračoval vydaním bibliofílie Strieborný prach (1929), kritikom Jánom Števčekom označenou za „krikľavo expresionistickú“ prózu s témou oidipovského komplexu a incestu. Svoj talent prejavil aj vydaním súboru noviel Vízum do Európy (1930). Táto jeho dobovou kritikou najviac oceňovaná kniha obsahuje päť noviel so zosilnenou príbehovou líniou, cielene orientovaných na cudzokrajné prostredie. Veľké európske mestá sa v Horváthovom rozprávaní stávajú kulisou pre sociálne ladené príbehy o strate ilúzií, spoločenských kontrastoch, o hľadaní lásky. Atmosféra exotických miest je len pozadím pre výpoveď o ľuďoch, pretože „človek spoznáva mesto prostredníctvom ľudí“.

            V tridsiatych rokoch Horváth pokračoval v písaní noviel a hoci podľa vlastného vyjadrenia mal rozpracované dva romány, nevydal ani jeden. Až na prosby redaktora Slovenských pohľadov Andreja Mráza uverejnil v rokoch 1932-1938 prózy Zločin neživých vecí, Tieň okolo nás, Posledná kauza Zbytočný návrat. Až v roku 1944 vydal cyklus troch psychologických noviel Tak sa to malo stať. Oklonil sa od svojich typických poetizačných postupov a zdôraznil racionalitu a tragické konflikty.

            Esej Návrat do Parížanapísal už v roku 1937, ale vydaj ju až roku 1947. Predstavuje autorove osobné vyznanie pocty Francúzsku, francúzskej kultúre, a možno ju chápať ako časť jeho duchovnej autobiografie. O rok neskôr vydal Ivan Horváth svoju poslednú knihu Život s Laurou(1948). Takisto bola napísaná už skôr, ale v čase svojho vydania zapadla. Možno aj preto, že vtedy boli na programe dňa úplne iné témy. Pri presadzovaní poetiky sociálneho realizmu sa Horváthovo metaforické a symbolické rozprávanie plné inotajov, satiricko-parodicky reflektujúce umeleckú tvorivosť v spojení so ženami, nutne muselo javiť ako anachronické.

            Ivan Horváth skutočne obišiel dedinskú tému. Bol autorom mestským, intelektuálnym, ktorému nemohla vyhovovať módna štylizácia ptimitivizmu a regionalizmu. Vo svojich novelách pohotovo reagoval na inšpirácie a impulzy moderných európskych literárnych smerov, a to v širokom kontexte moderného umenia dvadsiatych a neskôr tridsiatych rokov 20. storočia. Identifikovateľné su u neho spojivá s impresionizmom, dadaizmom, expresionizmom, poetizmom, lyrickou prózou. Tieto prvky sa však striedajú a prelínajú bez toho, aby sa jeden smer stal dominantným a určujúcim pre celé dielo. Hlavnými črtam svojej tvorby sa zaraďuje medzi predstaviteľov ornamentálnej prózy.

            Aj keď je Horváth považovaný za novátora na slovenskej literárnej scéne, tvorbou nadväzuje na tú časť slovenskej prózy, ktorá sleduje predovšetkým ľudský subjekt, citové impulzy a prudké reakcie, ktoré opanovávajú vnútro človeka z poznania rozporu ideálu a skutočnosti, zo smútku nad mnohými bolesťami a neslobodou. Takého človeka má už Božena Slančíkova-Timrava a nachádzame ho aj v prózach Ivana Krasku, Ivana Galla a neskoršie aj Milana Rázusa.

            Ivan Horváth bol veľkým prínosom pre našu literatúru. Napriek výchove v panslávskom dome sa z neho stal prozaik naplňujúci ideu doby – ideu „otvorených okien“. Vďaka jeho znalostiam o európskej literatúre preniklo jej pôsobenie hlbšie na Slovensko. Ivan Horváth si svojím umelecky novým prístupom k realite zabezpečil individuálne postavenie medzi literátmi.

            „Všetko, čo som doteraz napísal, boli len experimenty. Len som experimentoval a experimentujem. A čerta treba teraz experimentovať – k vážnym plánom budem mať času, keď sa nebudem môcť pre reumatizmus zo stoličky hnúť.“

                               – z rozhovoru pre Slovenský denník, júl 1928