Narodil sa 26. júla 1904 v Senici ako tretie dieťa v národne orientovanej rodine právnika Dr. Cyrila Horvátha. Jeho starý otec Jozef bol evanjelický farár v Martine, člen štúrovského hnutia, jeho teta Marína Oľga Horváthová zasa známa ochotnícka herečka a dramatička. Po evanjelickej ľudovej škole v Senici Ivan Horváth pokračoval na gymnáziu v Bratislave. Jeho ďalším krokom bolo štúdium práv na Univerzite Komenského v Bratislave. Bratislavu po dvoch rokoch roku 1924 zamenil za Paríž a do roku 1927 študoval na diplomatickej sekcii Slobodnej školy politických náuk na Sorbonne. Zaujímal sa o moderné umenie, fotografiu, film, uskutočnil viacero ciest po Európe.
Po skončení štúdií sa stal nakrátko súdnym praktikantom v Bratislave a neskôr advokátskym koncipientom. V roku 1928 vstúpil do Československej sociálno-demokratickej strany. Po smrti otca roku 1931 sa vrátil do Senice, kde pracoval ako notár a advokát. Roku 1943 sa stal členom ilegálnej Slovenskej národnej rady a zastupoval sociálnych demokratov. O dva roky neskôr vstúpil do Komunistickej strany Slovenska, stal sa povereníkom sociálnej starostlivosti a podpredsedom Slovenskej národnej rady a vo voľbách 1946 bol zvolený za jej člena. Okrem politickej práce bol v rokoch 1946-1948 šéfredaktorom dvojtýždenníka Kultúrny život.

            V roku 1948 bol vymenovaný za československého veľvyslanca v Budapešti, ale v decembri 1950 bol zatknutý a obvinený z nepriateľskej činnosti proti československému štátu. V apríli 1954 bol odsúdený za velezradu a špionáž na dvadsaťdva rokov straty slobody. Vo väzení prežil deväť rokov a v decembri 1959 mu bol zvyšok trestu rozhodnutím prezidenta odpustený. Krátko potom pracoval ako úradník v Bratislave. Zomrel 4. septembra 1960.

            Po smrti roku 1963 bol občiansky a stranícky rehabilitovaný a vtedajšia vláda mu udelila ocenenie Rád republiky (in memoriam) a v roku 1969 dostal ocenenie Rád práce (in memoriam). V Bratislave po ňom pomenovali gymnázium na Grösslingovej ulici.

            Knižne debutoval dielom Mozaika života a snov v roku 1923. Táto zbierka krátkych psychologických próz nezanechala nijaký ohlas ani medzi kritikmi a ani medzi čitateľmi. Autor ju neskôr silne skritizoval a označil za „školskú úlohu z gymnázia“. Písal vraj, lebo sa „kedysi chcel stať veľkým spisovateľom“, a preto „silou-mocou“ chcel vydať knižku, čo sa mu aj podarilo.

            Prehliadnutý začiatok neodradil Ivana Horvátha od ďalšieho písania. Všetko napravil svojou druhou knihou Človek na ulici (1928) delenou na dve časti: cyklus piatich noviel Človek na ulici a rozsiahlu novelu Laco a Bratislava.

            O rok neskôr pokračoval vydaním bibliofílie Strieborný prach (1929), kritikom Jánom Števčekom označenou za „krikľavo expresionistickú“ prózu s témou oidipovského komplexu a incestu. Svoj talent prejavil aj vydaním súboru noviel Vízum do Európy (1930). Táto jeho dobovou kritikou najviac oceňovaná kniha obsahuje päť noviel so zosilnenou príbehovou líniou, cielene orientovaných na cudzokrajné prostredie. Veľké európske mestá sa v Horváthovom rozprávaní stávajú kulisou pre sociálne ladené príbehy o strate ilúzií, spoločenských kontrastoch, o hľadaní lásky. Atmosféra exotických miest je len pozadím pre výpoveď o ľuďoch, pretože „človek spoznáva mesto prostredníctvom ľudí“.

            V tridsiatych rokoch Horváth pokračoval v písaní noviel a hoci podľa vlastného vyjadrenia mal rozpracované dva romány, nevydal ani jeden. Až na prosby redaktora Slovenských pohľadov Andreja Mráza uverejnil v rokoch 1932-1938 prózy Zločin neživých vecí, Tieň okolo nás, Posledná kauza a Zbytočný návrat. Až v roku 1944 vydal cyklus troch psychologických noviel Tak sa to malo stať. Oklonil sa od svojich typických poetizačných postupov a zdôraznil racionalitu a tragické konflikty.

            Esej Návrat do Parížanapísal už v roku 1937, ale vydaj ju až roku 1947. Predstavuje autorove osobné vyznanie pocty Francúzsku, francúzskej kultúre, a možno ju chápať ako časť jeho duchovnej autobiografie. O rok neskôr vydal Ivan Horváth svoju poslednú knihu Život s Laurou(1948). Takisto bola napísaná už skôr, ale v čase svojho vydania zapadla. Možno aj preto, že vtedy boli na programe dňa úplne iné témy. Pri presadzovaní poetiky sociálneho realizmu sa Horváthovo metaforické a symbolické rozprávanie plné inotajov, satiricko-parodicky reflektujúce umeleckú tvorivosť v spojení so ženami, nutne muselo javiť ako anachronické.

            Ivan Horváth skutočne obišiel dedinskú tému. Bol autorom mestským, intelektuálnym, ktorému nemohla vyhovovať módna štylizácia ptimitivizmu a regionalizmu. Vo svojich novelách pohotovo reagoval na inšpirácie a impulzy moderných európskych literárnych smerov, a to v širokom kontexte moderného umenia dvadsiatych a neskôr tridsiatych rokov 20. storočia. Identifikovateľné su u neho spojivá s impresionizmom, dadaizmom, expresionizmom, poetizmom, lyrickou prózou. Tieto prvky sa však striedajú a prelínajú bez toho, aby sa jeden smer stal dominantným a určujúcim pre celé dielo. Hlavnými črtam svojej tvorby sa zaraďuje medzi predstaviteľov ornamentálnej prózy.

            Aj keď je Horváth považovaný za novátora na slovenskej literárnej scéne, tvorbou nadväzuje na tú časť slovenskej prózy, ktorá sleduje predovšetkým ľudský subjekt, citové impulzy a prudké reakcie, ktoré opanovávajú vnútro človeka z poznania rozporu ideálu a skutočnosti, zo smútku nad mnohými bolesťami a neslobodou. Takého človeka má už Božena Slančíkova-Timrava a nachádzame ho aj v prózach Ivana Krasku, Ivana Galla a neskoršie aj Milana Rázusa.

            Ivan Horváth bol veľkým prínosom pre našu literatúru. Napriek výchove v panslávskom dome sa z neho stal prozaik naplňujúci ideu doby – ideu „otvorených okien“. Vďaka jeho znalostiam o európskej literatúre preniklo jej pôsobenie hlbšie na Slovensko. Ivan Horváth si svojím umelecky novým prístupom k realite zabezpečil individuálne postavenie medzi literátmi.

            „Všetko, čo som doteraz napísal, boli len experimenty. Len som experimentoval a experimentujem. A čerta treba teraz experimentovať – k vážnym plánom budem mať času, keď sa nebudem môcť pre reumatizmus zo stoličky hnúť.“

                               – z rozhovoru pre Slovenský denník, júl 1928

                Tomáš trávi leto u brata Arneho v rodičovskom dome, no opäť podlieha volaniu jesene a odchádza do sveta. Najprv ide za bratom Jánom, ktorý hľadá stratenú lásku a tieto myšlienky privedú Tomáša k vlastnej minulosti. Tak Tomáš odcestuje zas a vracia sa do mesta, kde prežil dávnu lásku. Zisťuje, že nič už nie je také, aké bolo, a že sa nesmie vracať, ale ísť stalé vpred.
Svadba Arneho Jurgu

                Tomáš sa rozíde s Oľgou, tajnou láskou Arneho. Obaja, Tomáš aj Oľga odcestujú. Po Oľginom návrate sa Arne a Oľga zbližujú, stávajú sa priateľmi, dokonca Oľga si prizná, že Arneho ľúbi a nechce, aby odišiel.
Dve ženy Petra Jurgu

                Bezdetné manželstvo s Enou Petra nenapĺňa, preto hľadá útechu na večierkoch a u iných žien. Svoje pocity dáva Eni najavo a trápi ju. Svojou trýzňou zájde až tak ďaleko, ža si do domu dovedie slúžku Katku a donúti Enu uznať Katku za seberovnú. Neskôr sa Katka stáva matkou Petrovho dieťaťa. Lenže Petra aj táto láska omrzí a to Katku nahnevá do takej miery, že Petra zabije.
Človek na ulici

                Tomáš Jurga stretáva Vieru, zamiluje sa do nej a privádza ju do rodného domu na svadbu brata Jána. Po čase však opäť vzplanie stará láska medzi Tomášom a Oľgou a Viera s pocitom nemilovanej odchádza. Avšak ani nová opätovaná láska neudrží Tomáša doma a odchádza k moru. Ochorie a jeho brat Arne posiela za ním Oľgu, nechce totiž brániť v ich láske a chce, aby sa Tomáš uzdravil. Tomáš si však opäť uvedomuje zmysel svojho tuláckeho života, posiela Oľgu späť a sám sa vydáva na cestu.
● Charakteristiky postáv
Ján Jurga

         Tichý a melancholický, snivý a hĺbavý, taký bol Ján Jurga. A život v meste, kde čas plynie rýchlo a nenecháva priestor pre snivé myšlienky je pre Jána utrpením. Príroda je naopak pre Jána útechou. Tu preňho naoko zastal čas. Lenže ani Ján v sebe nezaprie svoju spoločenskú stránku a vytvára si svoju vlastnú imaginárnu spoločnosť v prírode. Vo svojom „vlastnom“ svete na samote hľadá v prírode ľudské prvky (rozhovory, nálady, pocity). „Les šumel, skučal, žaloval i utešoval. A nebol ako stará baba, povedal vždy rovno, čo si myslí. Raz bol Ján Jurga zlej vôle, nadával, vtady sa les nahneval a hodil po ňom jeden strom. Nie po ňom, len vedľa neho, ako výstražné memento.“ (1) Ján si vytvára s prírodou veľmi tesný vzťah, čím sa však odlučuje od „normálnej“ ľudskej spoločnosti.
„Ján Jurga bol chorý. Prepukol v ňom primitivizmus. Bola to podivná choroba, ktovie, či ju lekári poznajú. Ján Jurga ju však mal, o tom bol presvedčený neskôr sám. Lebo ako môže zdravý človek hladkať strom a hovoriť mu: „Si krásny, si krásny! Najmalebnejšie motýle prídu a sadnú si na teba a sú vo vytržení.““ (2) Avšak príchod ľudí v ňom prebúdza potláčanú potrebu ľudskej spoločnosti.
„Potom nastala noc a tej noci to bolo, čo počul výstrely. Zneli ako klopkanie na dverách jeho povedomia, ako ozvena dávno zapadnutej minulosti.“ (3)
Ján Jurga sa však nechce vrátiť do mesta, odporuje mu a poukazuje na jeho zlé aspekty.
„ ,Chytáte niekedy ryby?‘ Pýtala sa to vážne, myslela snáď, že sa to patrí. On jej na to odpovedal: ,Videl som niekedy aj automobily, aj vlaky. To sú však potvory, tie jazdia vašimi srdcami a hovoria z vašich rečí.‘“ (4)
Ján je typ človeka, čo radšej len sníva o svojich túžbach a predstavách. Nesnaží sa ich uskutočniť. Jemu totiž idylický život na samote vyhovuje.
„Ján Jurga sa sem prišiel zotaviť po namáhavej práci v meste, ležal celý deň na pohovke, obijímal mysľou diaľky a bol rád, že môže hlivieť na jednom mieste.“ (5)
„Ján však sedel len doma, rozmýšľal, túžil vidieť svet, nešiel však nikam.“ (6)
Veľkou zmenou v jeho živote je láska k náhodnej návštevníčke. Spočiatku si vzplanutie citov k nej ani neuvedomuje, ale nakoniec ho opantá tak, že je ochotný kvôli nej odísť do mesta.
„Ján Jurga bol zamilovaný. Nechce si to priznať, vnútilo mu to samo na jazyk. Hovoril v sebe: ,Nebo má dnes krásnu modrú farbu. Ale i ona bola pekná, oči má ako pozdrav nedosiahnuteľna.‘“ (7)
„Hľaď, ona prišla tam za mnou, mal som ju tak rád, mal som ju tak rád, že keď odchádzala, samota stratila pre mňa pôvab.“ (8)
 
 
Tomáš Jurga

      Tulák a maliar Tomáš je hlavnou postavou cyklu Bratia Jurgovci a vzhľadom na autorovu orientáciu a poznatky sveta umelcov silne autentickou postavou.

      „Nenapraviteľný tulák bol Tomáš Jurga.“ (9)
Tento jednoduchý citát najlepšie a najpresnejšie vystihuje Tomáša. Jeho tuláctvo, túžba po cestovaní, spoznávaní nových vecí, ľudí, jeho nestálosť a neschopnosť usadiť sa na jednom mieste ho sprevádza celým životom a neustále ho posúva, ťahá ďalej. Toto volanie ísť vyviera z neho samotného, Tomáš sa mu nevie ubrániť a často si ani nevie vysvetliť dôvody svojho konania.

                „V diaľke žiarilo jedno svetlo intenzívnejšie než ostatné, ťahalo Tomáša Jurgu, vábilo ho. On šiel, svetlo nezmizlo, ba ešte sa zosilňovalo. A krúžilo pred jeho očami, opisovalo litery, najprv K, potom A. Kaviareň. A zmizlo. Tomáš vedel, že musí ísť dnu, do kaviarne, že niečo ho tam čaká. Ako v spánku šiel medzi stolmi, preplietal sa, mieril k jednému stolu.“ (10)

      Najvýraznejšie Tomáš pociťuje „volanie jesene“. Vždy na jeseň ho prepadne túžba odcestovať, navštíviť miesta kde ešte nebol, spoznať nových ľudí. Na jeseň je to práve preto, lebo jeseň je ročné obdobie, kedy všetko umiera, odchádza a u Tomáša sa prejavuje potreba živého, nového.

      „Od dnes rána som plný bolesti a smútku, lebo som zasa zamilovaný do jesene. Chorobná láska ku všetkému, čo zaniká, ma opanovala znova a mieša sa s prenikavou túhou po ceste, po poznaní nového, mieša sa zo zdravou láskou k životu.“ (11)
Toto tuláctvo ho vedie do rôznych končín, kde Tomáš stretáva mnoho ľudí, má mnoho priateľov.
„Stretli sme sa ako lode na oceáne, pozdravili sa a rozišli. S nimi odišiel kus zo mňa samého, ktorý azda už nikdy viac nenájdem.“ (12)
Jeho neschopnosť zotrvať na jednom mieste dlhšie výrazne zasiahla aj do jeho citového života. Tomáš sa vedel ľahko zamilovať a stávalo sa mu to často. Jeho citové vzplanutia boli veľmi silné, ale práve preto aj krátke.
„Arne, nemôžem ju klamať, mám ju rád, ale mám rád i druhé, áno, chodím sem i ta, stretnem mnohé dievčatá a mám ich tiež rád.“ (13)
Láska však hrá dôležitú úlohu v Tomášovom živote. Tomáš cíti, že ju potrebuje.
„V meste behalo tisíce žien a dievčat, jedna z nich by ho zaiste bola mala rada, ale on nevedel, ktorá. Tomáš Jurga cítil potrebu niekoho, kto by zohrial ateliér, koho hlavu by hladkal v leňoške pri kozube, tú krásnu hlavu s bledými vlasmi. Tomáš Jurga cítil potrebu lásky, milovania.“ (14)
Práve pocit zamilovanosti, lásky prinášal Tomášovi pocit šťastia.
„Kráľovstvo, kde budú len šťastní ľudia, my budeme najšťastnejší a budeme im kraľovať.“ (15)
Tento pocit je dôvodom, prečo Tomáš urobil jednu chybu dvakrát a dvakrát chcel vrátiť čas, keď bol zamilovaný a šťastný. Najprv ho prepadli myšlienky na dávnu lásku Ingeborg, a tak sa vrátil do mesta, kde s Ingeborg prežil krásne chvíle dúfajúc, že všetko bude tak, ako predtým.
„A zariadil si život úplne tak ako kedysi. Občas maľoval, potom šiel do obrazárne, sedel tam dlho. Niekedy sa díval celý deň na jeden obraz, večer, keď prišiel domov, si spomínal: ,I vtedy dávno som stával dlho pred tým obrazom. Som ešte taký ako kedysi,‘ namýšľal si a nebola to pravda.“ (16)
Tomáš svojmu snu o minulosti až priveľmi veril, ale minulosť je minulosť a až tvárou tvár osudu, keď sa dozvedel o smrti Ingeborg, pochopil, že život ide ďalej a aj on sa musí podriadiť nemilosrdnému tlaku času a takisto napredovať.
„Bol som ďaleko odtiaľto, bol som v jednom meste navštíviť minulosť. Nie je to dobré ísť navštíviť minulosť. Som tulák, nenapraviteľný tulák, nemám myslieť na minulosť, keď svet ešte toľko skrýva predo mnou. Túto zimu som bol chorý, lebo som chcel oživiť minulosť. Tulák však má ísť stále vpred, teraz to už viem.“ (17)
Bohužiaľ Tomáš sa nechal zlákať pocitom šťastia starej lásky ešte raz, keď sa v ňom prebudil zabudnutý cit k Oľge, terajšej manželke Arneho.
„Lebo v spomienkach prechod od chlapca netrvá dlho, ako to trvalo v skutočnosti. V mysli sa zamení jar v leto za okamih. Tomáš Jurga si začal spomínať, že kedysi mal Oľgu rád, že Oľga ho mala rada a on ju nechal. Potom si lámal hlavu nad tým, prečo to spravil, veď to nemalo zmyslu, keď i on ju mal rád.“ (18)
Tomáš to aj chcel napraviť, chcel odcestovať, lenže ostal. A tým priťažil nielen sebe, ale aj Oľge. Dokonca neodcestoval ani na jeseň, čo ho utrápilo do takej miery, že až ochorel. Nakonie predsa len odišiel do nejakej južnej prímorskej krajiny, kde však ostal chorým. Arne si myslel, že to bolo kvôli zničenej láske k Oľge, ale pravda bola inde. Oľga ho nemilovala, len jej Tomáša bolo ľúto. Myslela si, že Tomáš sa trápi kvôli nej, kvôli tomu, že ju nemôže mať.
„Že ma Oľga miluje? Ľutuje ma, Arne, ľutuje. Chápeš ten rozdiel? Arne môj, koho milujeme, toho nikdy nemôžeme ľutovať. Len milovať.“ (19)
 Tomáš najprv musel nadobro pochopiť zmysel svojho života, svojho tuláckeho života – to bola pravá príčina jeho choroby.
Popri cestovaniu sa Tomáš venoval umeniu. Maľoval, chodil do galérií, mal priateľov medzi maliarmi. Maľovanie odrážalo jeho spôsob života – nedokončené obrazy predstavovali jeho nestály spôsob života.
„Skutočne, jeho izba bola plná náčrtov, začatých obrazov. Mal plátna, počmárané len obrysmi, biele fľaky na nich zívali pokojne už dlhší čas.“ (20)
„Tomáš povyťahoval zase staré plátna, ktoré nedomaľoval a smial sa im. Potom Viere vysvetľoval: ,Toto je môj život, všade načaté, nikdy nedokončené.‘“ (21)
Tomáš Jurga predstavuje jadro zbierky. On je tým Človekom na ulici, ktorého chcel Horváth zobraziť.
„Pozri, ja som ten človek, ktorý sa dostal na ulicu a nevie, prečo je tam. Chodím od výkladu k výkladu, chcel by som to i to a neviem, čo by som chcel. Neviem sa rozhodnúť. Ulicou idú prúdy ľudstva, tie ma tlačia, neviem kam a nestarám sa o to.“ (22)
„Tomáš Jurga bol na ulici, ale nevedel, prečo je tam, načo je tam. A ako často predtým cítil, očakával, že sa niečo stane.“ (23)
Arne Jurga
Arne ako jediný z bratov zostal žiť v rodičovskom dome, staral sa o gazdovstvo, keď už jeho starý a chorý otec nevládal. Arne dokonca posielal peniaze z gazdovstva bratom.
„Bol dobrý brat ten Arne“ (24)
Arnemu záležalo na druhých ľuďoch viac ako na sebe samom. Bol ochotný pre druhých obetovať aj seba. Pre Oľgino a neskôr aj Tomášove šťastie bol ochotný zrieknuť sa Oľgy. Prehováral Tomáša, nech ostane, len aby Oľga bola šťastná. Neskôr dokonca poslal Oľgu za Tomášom, aby sa Tomáš uzdravil. Všetko konal len zo svojho dobrého vnútorného presvedčenia.
„Máš srdce mučeníka, Arne, bežne sa to cení, ako najvyššia cnosť, ale ja nenávidím mučeníkov, lebo sú to ľudia, ktorí sami zahodili šťastie. Ostaň radšej človekom.“ (25)
Avšak takýmto martýrstvom, sebaobetovaním, sa Arne dostal do situácie, keď žil dvojakým životom: vnútorným, ktorý sa snažil potláčať a vonkajším. Navonok sa snažil pôsobiť vyrovnane a pokojne, lenže vnútri bol zmietaný citmi a nepokojom. Zo všetkých síl sa preto snažil umlčať svoje vnútro.
„,Nesmiem ísť domov, Oľga bude zaiste u nás.‘ Predsa však kráčal smerom k dedine. ,Nie, nesmiem ísť domov, nesmiem ich vyrušovať, Tomáša s Oľgou.‘ Avšak to boli falošné myšlienky, nie preto sa stránil domova. Potom kričal: ,Nie, neznesiem to, nesmiem sa stretnúť s Oľgou!‘ A to bola asi tá pravá príčina.“ (26)
Arneho rozorvanosť vnútra a vonkajška sa navonok prejavovala ako jeho komunikačný defekt. Nevedel vyjadriť slovami nahlas to, čo cítil.A tak pomaly sa rozvíjajúci vzťah Arneho a Oľgy bol poznačený neschopnosťou oboch prejaviť svoje city otvorene.
„ ,Videla si tam niekedy i Tomáša?' a nemal sa to pýtať, nebolo to príjemné pre Oľgu. Časom sa však už nepýtal na také veci, hovoril s Oľgou nenútene, hoci to v ňom vrelo.“ (27)
„ ,Nevydržím to takto ďalej, Oľga,‘ hovoril ticho, smutne. Povedal len toto, jeho oči však hovorili viac, jeho oči prezradili všetko.“ (28)
Arneho spojitosť s prírodou sa u neho prejavuje veľmi výrazne. Zostal bývať na dedine a práca ho baví, teší. Rád sa prechádza po poliach a v zime, keď nemôže pracovať, je veľmi smutný. Práca na neho totiž pôsobí ako odreagovanie, zabúda na ťažké myšlienky, a tak automaticky, keď nepracuje, všetko sa mu to vracia.
„Po starej kúrii chodili dvaja ľudia, ktorí sa veľmi podobali tieňom, kým na poliach jasal život. Kým Arne Jurga bol stále ustatý a veselý, nespozoroval nič.“ (29)
„Leto bolo vonku v plnom kvete, zlaté klasy obilia spievali svoju radostnú pieseň života. Arne zanechal občas robotníkov, ľahol si na trávu a hľadel na tie klasy. ,Sú krásne tie klasy,‘ myslel si.“ (30)
„Bolo to už neskoro v lete, Arne Jurga mal mnoho práce, bola žatva. Behal celé dni po poliach, bol veselý, spieval si.“ (31)
Arne si všímal prírodu, veril, že s ním komunikuje. Hľadal znamenia prírody určené pre neho.
„Raz, bolo to jedného dňa v lete, Arne šiel cestou, pozrel vpravo a videl, že vrchy sa klaňajú. Bol to zaiste len klam, vrchy sa predsa nemôžu klaňať, ale Arne vedel, že Oľga príde.“ (32)
Okrem toho sám Arne prehlásil, že jeho jedinou priateľkou je biela breza. K nej chodil sa vyrozprávať, ona bola preňho bútľavou vŕbou, ktorej sa zdôveroval. Rozprával jej o svojom smútku a tým sa ho zabvoval, prenášal ho na brezu. Ona vlastne predstavovala všetok jeho žial, zúfalstvo. Dal ju teda vyťať, cím sa zbavil svojho zosobneného smútku.
„Bolo to veľmi smutné, že Arne dal zoťať brezu. Breza bola jeho najlepšou priateľkou, našiel ju vždy, keď ho niečo bolelo, keď bol zúfalý. Breza bola jeho zosobneným žiaľom, čo si tým pomohol, že ju dal vyťať?“ (33)
Arne musel prekonať dve veľké prekážky: stať sa opäť človekom, začať myslieť na seba, nielen na druhých a zbaviť sa žiaľu spolu s prekonaním komunikačnej bariéry, ktorá vyplývala z jeho vnútornej a vonkajšej nejednoty.
 
Peter Jurga
Peter pracoval ako notár v dedine neďaleko jeho rodného domu. Napriek tomu Peter málokedy navštívil rodnú kúriu, výrazne sa totiž charakterovo odlišoval od svojich bratov, ako keby v sebe nemal štipku dobra.
„Peter Jurga bol zvláštny človek. Málo sa stýkal s bratmi, keď sa zišiel s niektorým, pozreli na seba ľahostajne, akosi zvláštne, akoby sa pýtali: ,Sme my bratia?‘ A nemali si čo povedať.“ (34)
„Nemali radi bratia Petra, a ani on ich. Nebolo to azda od istého času, bolo to už od malička.“ (35)
Za ženu si vzal pracovitú Enu, pred svadbou, bol iný, milší, preto sa Ene zapáčil.
„Potom myslela na Petra, ten bol inakší, ten jej dvoril, nosil modré kvety, hovoril pekné reči a vzal si ju za ženu.“ (36)
Lenže v skutočnosti Peter bol veľmi prelietavý. Po čase sa presýtil Eninou prílišnou oddanosťou a to stupňovalo jeho chuť ju zraňovať. Dokonca má radosť zo spôsobovania bolesti iným.
„A hrešil Enu, vysmieval sa jej. ,Vari si sa napudrovala?‘ pýtal sa jej, hoci dobre vedel, že Ena sa nikdy v živote nepudrovala.“ (37)
„Bol náramne mrzkej povahy ten Peter Jurga. A nie že by bol prestal, ba práve Ena mu vnukla novú myšlienku. ,Si žiarlivá, Ena?‘ pýtal sa jej. ,Si žiarlivá? Hahahaha, to je báječné, musím teda ešte viac roznecovať tvoju žiarlivosť. Veď vieš, že bez žiarlivosti niet lásky.‘ a smial sa cynicky. Ako keby ho Ena nebola dosť milovala.“ (38)
Manželstvo bez detí ho trápilo, vyčítal to Ene, ale nebol ochotný jej s tým nijak pomôcť. Ba práve naopak, častejšie chodieval do krčmy, opíjal sa a vrcholom bolo, keď si doviedol domov slúžku Katku. Práve Katka sa stala matkou jeho dieťaťa a Ena slúžkou vo vlastnom dome. Ena sa však pozerala na Petrove výkyvy nálad a jeho prelietavosť z pohľadu presahujúceho život jednotlivca.
„Hľadela na sneh, na hviezdy, bola pekná noc, na nebi bolo mnoho hviezd. Stáli tam nehybne hovorili asi medzi sebou: ,Všetko je stále, je jeden život, niekedy zažiari silnejšie, niekedy slabšie.‘ (39)
Petrova povaha sa však nezaprela a jeho nestálosť pokračovala. Vyvrcholila, keď si našiel ďalšiu milenku a pred ľuďmi vyhlásil:
„A ukázal na Enu a Katku: ,Toto sú moje slúžky.‘“ (40)
„Pozrite, toto je moja slúžka Katka. A bude mať dieťa, mám to veru peknú slúžku. Všetci mládenci chodia po nociach za ňou,“(41)
Petrovi sa však jeho správanie vypomstilo a nakoniec ho Katka zabila.
 
● Ideový rozbor
 
Bratia Jurgovci, to sú Ján, Tomáš, Arne a Peter. Na prvý pohľad sa može zdať, že tieto postavy nespája okrem rodinného príbuzenstva nič, ale v skutočnosti sa ich charaktery prelínajú, majú spoločné črty, no zároveň je každý z nich jedinečný a výnimočný a odlišuje sa od ostatných.
Medzi základné spojitosti patrí hľadanie šťastia a seba samého. Každý brat si vybral svoju cestu, ktorou sa usiluje nájsť si svoje miesto pod slnkom a svoje šťastie. Každý jeden musí prekonať svoje vlastné prekážky a či sa mu to podarí, je len a len na ňom.
Všetky charakterové protiklady bratov Jurgovcov by sa dali zhrnúť do jedenj vnútorne členenej podoby človeka, akéhosi obrazu ľudských možností. Horváth na bratoch predstavuje život v jeho pluralite, pričom Jurgovci sú dôkazom nielen pre mnohorakosť života, ale súčasne aj dôkazom toho, že čo je plurálne, je v jednotlivých častiach celkom jedinečné a výnimočné, neustále sa nečakane meniace a vyvíjajúce.
Pomocou štyroch životných príbehov bratov Jurgovcov Horváth hľadá odpoveď na otázku, čo s človekom a jeho individualitou vo svete, ktorý si on sám nezvolil, ale do ktorého bol zasadený. Horváthovi nešlo o úplný obraz života, o všetko v charakteroch postáv, prostredia, o kritický postoj. Zaujímali ho iba niektoré otázky vnútorného sveta jednotlivca.
Horváth svojich bratov postavil do zaujímavých dvojíc, ktoré navzájom stoja proti sebe: dve postavy „normálne“, Arne a Peter; a dve postavy „snové“, Ján a Tomáš. Arneho a Petra rozdeľujú odlišné mravné kvality: Dobro (Arne) verzus Zlo (Peter), pričom obaja sú ľuďmi bez fantázie, bez túžob cestovať. Obaja konajú tak, že uskutočňujú dobro alebo vedome či inštinktívne prestupujú hranice dobra.
Na druhej strane Tomáš a Ján splývajú takmer na nerozoznanie vo svojom životnom postoji, nechávajú sa ovplyvňovať svojimi náladami a pocitmi a správajú sa podľa svojho momentálneho stavu. Odlišujú sa len tým že, Tomáš putuje doslovne pričom ani sám nevie, čo vlastne hľadá.
„Hovoríš, aby som sa usadil? Ale to je nemožné, je to skutočne nemožné. Život je ulica, chodia po nej ľudia, ktorí sa ponáhľajú do obchodov, do kancelárií, prejdú a zmiznú v domoch. A chodia po nej ľudia bez cieľa, potĺkajú sa hore-dolu, lebo ináč nemôžu. Niekto ich vyviedol tam, zanechal a teraz sa nemajú kam vrhnúť, musia počkať, kým cieľ príde k nim. Alebo nepríde.“ (42)
Oproti nemu Ján sa nechá unášať snom, obrazotvornosťou. Tomáša a Jána spája schopnosť vytvárať si realitu uprostred inej reality, kontrolovanej inými postavami. Tento „druhý svet“ sa javí ako spomienka v Tomášovom prípade, keď sa vrátil do mesta, kde strávil čas s Ingeborg. V Jánovom prípade je jeho svet skôr snom a zdaním. Ján vedome mení realitu, ktorá ho obklopuje, pomocou predstáv vznietených pozorovaním a vnímaním prírody.
Rozdielnosť dvoch snových postáv sa prejavuje v spôsobe realizácie túžob a hľadania. Ján napokon zakotví v šťastnom manželstve, Tomáš hľadá a nachádza a zase stráca. Eventuálne však aj on nachádza zmysel svojho života.
Horváth priviedol do konfliktu aj normálnu a snovú postavu. V prvom prípade Tomáš a Arne ľúbia tú istú ženu a obaja sa snažia vzdať sa svojej lásky v prospech toho druhého. Peter a Ján sa tiež zamilujú do jedného dievčaťa, ale obidvom im unikne: jednému pre prílišnú snivosť a druhému pre jeho krutosť a hrubosť.
Bratia Jurgovci sú vo všeobecnosti zvláštni a podivní ľudia. Od ostatných sa odlišujú svojráznym pudovým konaním a vlastnosťami, čo spôsobuje, že často ostávajú nepochopení. Sú zmietaní nepokojom a túžbou po naplnení tak či tak nezmyselného života. Predstavujú typ tzv. zbytočných ľudí, hlboko prežívajúcich svoju osamelosť, izolovanosť a bezradnosť. Aj preto sú ich snové príbehy plné ponurosti a nešťastia.
Zmyslom životného príbehu Jurgovcov je hľadanie šťastia a zároveň aj seba samého. Ján a Arne nachádzajú svoje šťastie v láske, pričom však obaja musia prekonať prekážky vyplývajúce z nich samotných. Ján musí prekonať svoju nečinnosť a ísť za svojou milou a Arne musí začať myslieť na svoje vnútro, pocity a brať do úvahy aj svoje vnútorné potreby. Tomáš spočiatku hľadá šťastie tým istým smerom, no postupne zisťuje, že jeho cesta je odlišná – tulácka. V Petrovom prípade je hľadanie šťastia spojené s Petrovou nevyrovnanosťou, nestálosťou. Neuvedomuje si, že problém pochádza z jeho vnútra, z jeho charakteru, ale naopak mení svoje okolie, t.j. ženy, kde takisto ako jeho bratia, hľadá šťastie.
„Na ceste k Sorentu kráčal osamelý človek. Šiel ťažkým krokom človeka, ktorý sa zmieril so svetom i so sebou. Tabule na križovatkách ukazovali cestu, ako keby jemu nebolo jedno, kam ide. Potkol sa, potom sa narovnal. Šedinami sa mu preplietal vietor. A človek sa začal smiať.“
Hoci sú hrdinmi Horváthových próz muži, žena v príbehoch funguje ako zmyslový impulz, inšpirácia a pritom je zároveň nevyhnutnou súčasťou života Jurgovcov, pretože láska k žene je hnacím motorom konania postáv.
Veľmi dôležité úlohy prisúdil Horváth prírode a času. Príroda vstupuje do životov všetkých bratov. Jednota prírody, prostredia a človeka sa prejavuje najmä v aktívnom vstupovaní jednotlivých častí prírody do života postáv.Je to skôr metafora prírody ako príroda sama. Stromy nie sú len zelené, kvitnúce ale hovoria; domy sú nielen vysoké, ale sa skláňajú k človeku; podobne žijú mraky, vrchy, izby, hviezdy.
„Vietor sa zaplietol medzi stromy, ťahal ich za sebou, tie nariekali. A klaňali sa Jánovi Jurgovi: ,Prosíme ťa, pomôž nám.‘“ (43)
„Domy naproti sa hýbali, šepkali si niečo, potom hovorili hlasnejšie. Bola to jeho báseň, ktorú hovorili, ktorú spievali. Na ulici behali autá, autobusy, i tie neznali inej piesne, ako tú, čo on zložil vtedy pre Ingeborg.“ (44)
Tieto prejavy personifikácie pomáhajú človeku zreálňovať jeho zdanie, sen; osobitne neupozorňujú, že je to iba sen a pohľad snívajúceho, hoci je jasné, čo je a čo nie je skutočnosťou; utvrdzujú nás v tom, že všetky ľudské prejavy sú pravdivé.
Čas má takisto výrazný vplyv na osudy postáv. Stojí proti nim, proti ich snahe na chvíľu sa zastaviť a zamyslieť sa. Kroky postáv sa podriaďujú nezvratnému toku času a žitie v spomienkach je zavrhnuté dynamickým chodom sveta.
„Minulosť je však odporná, luže, niekedy síce príjemne, ale i to teraz bolelo Tomáša Jurgu. Pravdu má len prítomnosť a budúcnosť. Tá budúcnosť je vlastne krásna, tá prináša dary a dovoľuje snívať.“ (45)
Nadvláda času vyúsťuje do nestálosti: o tom vypovedajú časté zmeny nálad postáv i meniace sa prírodné výjavy.
„Príroda spela ďalej vo svojej obvyklej perióde, nezastala ani na chvíľku, aby obveselila Arneho, nemala času alebo nechcela. Ona neznala smútku, nemala za kým túžiť. Jar bola stále tá istá kyprá panna, ktorá dozrela v leto, potom, súc oplodnená v jeseň, ľahla si na zimný spánok.“ (46)
„Prišlo to riadne na jeseň, niekoľko dní necítil sa dobre, nie že by bol chorý, ale akýsi zvláštny nepokoj ho opanoval.“ (47)

      Jadrom celej zbierky je človek a jeho individualita. Horváth poukazuje na jedinca, ktorý je vlastnými pocitmi zmietaný v spoločnosti. Je nespokojný, niečo mu chýba, niečo hľadá. Snaží sa teda nájsť naplnenie svojho života v láske či v snoch a predstavách. No Horváthovým zámerom je dokázať, že je nemožné definovať ľudské šťastie, preto aj šťastný koniec noviel je relatívny.

      Horváthovým človekom na ulici, to nie sú len tragickí a emocionálni Jurgovci, to je aj Laco. Nepatrí medzi čudákov a divných ľudí, je akceptovaný spoločnosťou. No aj on cíti nepokoj v duši. Cíti, že musí niekam ísť. To je ten povestný hlas, ktorému sa nedá odolať. Lenže na rozdiel od Jurgovcov toto volanie nepochádza z Lacovho vnútra. Takisto prináša nádej na peknú budúcnosť, prináša ideály mladosti a neobmedzené možnosti. Je to pohľad mladého človeka s otvoreným srdcom, hravým a radostným vzťahom k životu. Laco tak predstavuje protipól k tragickosti a temnosti sveta bratov Jurgovcov.

      Na druhej strane Laco má isté spoločné znaky s Jurgovcami. S Tomášom ho spája vzťah k umeniu, túžba cestovať a autobiografické črty Horvátha. U Petra splnená túžba znechucuje, čo vidieť aj vo vzťahu Laca a Želky. Arne, Ján a Laco majú zas spoločný problém – defekt v komunikácii, ktorý je spôsobený nechuťou alebo neschopnosťou sprístupniť svoje vnútro iným. Všetky postavy však spája jeden pasívny prvok so silným vplyvom – žena. Tá vystupuje v každom príbehu a dosť výrazne pôsobí na hrdinov.

      Všetky charaktery sú vydané napospas prírode a času. U Jurgovcov je vplyv oboch elemnetov výraznejší ako u Laca. Laco totiž opúšťa dedinu a takpovediac aj prírodu, no to nebráni tlaku striedajúcich sa ročných období.

      „Pochopil, prečo sa zem chystá znova rodiť a dať slávnostný dar ľuďom. Pochopil, prečo parníky po Dunaji v jarnom opojení nevedia nájsť prístav a prečo je zrazu toľko sobášov. Dych jari mu vnútil kŕčovitý smiech, ten roztrhal všetky mračná, ktoré ho tak dlho dusili.“ (79) Formálny rozbor
Kniha Človek na ulici sa skladá z dvoch častí: cyklus piatich noviel Bratia Jurgovci a rozsiahlejšia novela Laco a Bratislava. Posledná novela je rozdelená na štrnásť častí, pričom každú sprevádza aspoň jeden citát buď od spisovateľa svetovej literatúry (O. Wilde, Appolinaire), alebo slovenského spisovateľa (S.H.Vajanský, J.Smrek) nevinímajúc Horvátha (Ja ako filozof, ja ako impresário) a hlavnú postavu Laca.
Svojím charakterom sa Človek na ulici zaraďuje medzi ornamentalistickú literatúru. Príbeh je zatláčaný do úzadia, v popredí sú naopak pocity a vnútro postáv. Jedinou výnimkou je próza Dve ženy Petra Jurgu, kde sa Horváth lineárnym rozprávaním najviac priblížil tradičnej próze. Celkovo je však typická nesúrodosť prozaickej výpovede, experimentovanie s rôznymi umeleckými prostriedkami, čím sa Horváth snažil podať čo najvernejší obraz komplikovaného vnútra v povojnovom období. Vystupujú tu tragické a nešťastné postavy (Jurgovci), charakteristický je snový princíp a vytváranie si vlastného iluzórneho sveta pre všetky hlavné postavy.
Dve časti diela sa od seba odlišujú nielen atmosférou, ale aj štýlom, čo je v rámci jedného diela taktiež dôkazom Horváthovho experimentovania. V prvej časti dominuje expresionizmus s výraznými vplyvmi impresionizmu a lyrizmu.
„Tomáš sedával pri okne, sám so svojou túhou, ktorú nechápal, a so žiaľom, ktorý nebolo možno vysvetliť. Pred jeho oknom vyskakovali biele pavučiny vlnobitia, kochal sa v nich a nechcel umrieť. A nechcel žiť. Život sa vliekol okolo neho spomaleným tempom a nedotýkal sa ho.“ (79)
Oproti tomu je Laco a Bratislava „dadaistickým saltom“ s výrazným vplyvom poetizmu.
„Sneh, ktorý pokrýval ulice, bol nesmierne biely a pekári plakali od ľútosti, že nemôžu upiecť práve také biele pečivo. Laco lietal nad zasneženými ulicami, v ruke mal palmový list a v srdci harfu. Dom, pri ktorého vrátach zazvonili, bol mu celkom známy, pamätal sa snáď naň v podvedomí z čias, keď mu Veľký Pán ukazoval z hviezd budúcnosť. Domáci pán bol milý ako priateľ, ktorý sa práve vrátil z výletu na severný pól.“ (80)
„Laco chodil po uliciach, pýtal sa Laca Novomeského, ktorý náhodou šiel okolo, kde býva, policajta pri divadle na adresu stanice a pána doktora Fábryho, najbohatšieho pravotára v Bratislave.“ (81)
No aj tak nachádzame znaky smerov charakteristických pre prvú časť v tej druhej a naopak.
„Tomáš Jurga hovorieval: ,Človek niekedy spí. Niekedy, keď sneh pokrýva polia, myslí si, že fialky začnú už kvitnúť a chce ísť natrhať červené maky do daru neveste.’“ (82)
„Keď prvé ruže kvitnú, natrháme si ich, ozdobíme nimi izbu a tešíme sa z ich vône. Potom, keď je už záhrada plná ruží, chodíme okolo nich nevšímavo a rozmýšľame, prečo majú tŕne. To je smutné.“ (83)
Spoločným znakom celého diela je dvojpólovosť. Kontrasty, paradoxy, rozpor medzi vnútorným a vonkajším svetom postavy, sen proti realite, život voľný verzus život osud, život aktívny verzus život pasívny, dvojice postáv navzájom stojace proti sebe či Bratia Jurgovci Laco verzus Laco a Bratislava; Horváth vytvára zaujímavé dvojice a tým určuje dve tendencie svojej tvorby – racionalita a zmyslovosť.
„Lebo všetko má dvojaký vzhľad. I ženy sú ako Jánusova hlava, ktorá sa na toho istého smeje, ale aj mračí, podľa toho, z ktorého boku sa na ňu díva. A Laco si vybral tú druhú stránku.“ (84)
Najvýraznejším prvkom Horváthovho jazyka je irónia. U Bratov Jurgovcov sa vyskytuje irónia v samotnom konaní postáv (Tomášovi je jedno, kam ide; Ján nadáva žene, ktorú miluje; Peter odhadzuje vlastnú ženu, ktorá ho miluje a hľadaá inú) a zdôrazňuje to smiechom ako symbolom falošnej radosti. Horváth svoju ironickú kritiku prepracoval najmä v Lacovi a Bratislave. Iróniou dokresľuje hravý podtón novely a zároveň tak podáva kritcký názor mladého človeka na problémy doby. Nennegativizuje však, skôr navodzuje úsmev. Celkove sa Horváth sústredil na tri okruhy ironického videnia:
1, ironizácia vlastného života postáv, ich postavenia v ňom, úvah, nápadov a rozhodnutí
„Jeho dvadsať prežitých rokov prešlo hladko ako hodina náboženstva na gymnáziu. Do desiatich rokov sa v zime sánkoval a mal učiť, v lete sa kúpal. Potom chodil do gymnázia, bolo to dosť nepríjemné, keďže každý deň musel prekonať polhodinovú cestu do školy a profesori boli odporní.“ (85)
2, ironizácie akcie, pohybu v príbehu, príbehovosti
„Laco dostal z domu list, v ktorom mu rodičia pripomínali, že prichádzajú Vianoce, a volali ho domov. Bola to veľmi nepríjemná udalosť a v Lacovi nastal boj, myslel na všetko to, čo doma nechal, sny, koňa, mapu Austrálie, zbožné topole. Vedel, že má ísť domov, že sa to patrí a rodičia ho čakajú. Nechcel však zanechať Bratislavu a Želku, myslel, že nemôže byť bez nich, bez toho, aby nečul Želkino ,Milý Lacko‘. Trápilo ho to veľmi, že zabudol na báseň, ktorú chcel Želke ukázať, na svoje meno i meniny, zima nemala pre neho viac pôvabov než holý agát, ktorý plače, keď ho zotínajú, a v peci príjemne spieva o kráskach z Hollywoodu, čo majú srdce ako rovník na mieste, kde sa stretlo päť dreadnouthov.“ (86)
3, ironizácia časovej konfrontácie, do ktorej prekresľuje „svetodejinný význam chvíľ z Lacovho života
„V Perzii bolo práve dvanásť hodín nočných, rozkošná Peržanka v šírazských ružových sadoch recitovala zo Saadiho Gulistanu svojmu milému. Na Jáve boli tri hodiny nočné, javanské tanečnice tak tancovali pri svite mesiaca ako ešte nikdy. V Odese bolo desať hodín, snivé Rusky, vymýšľajúc atentát na Čičerina, išli sa dať milovať “ (87)
Okrem toho autor ironizuje aj iné stránky vtedajšieho života ako politiku, literatúru, hudbu, výtvarné umenie, dokonca jeden z podnikov nazve podľa svojho pseudonymu.
„Potom sa dal predstaviť politikom. Tí boli skoro všetci jednakí, potľapkali ho po pleci a povedali: ,Servus, braček, veď ja tvojho otca poznám.‘ O politike sa s nimi nerozprával, tej nerozumel ako i väčšina tých politikov.“ (88)
„Boli nerozlučiteľnou dvojicou (čo všetko je schopný spraviť priateľ pre priateľa!), zatvárali všetky kaviarne, Dunaj, Teréziu, Olšovského a keď prišlo ráno, so severným vetrom a spomienkou na Rusko uberali sa do Mignonky.“ (89)
Takto Horváth udržuje novelu na rovine úsmevnej podoby a dáva jej na viacerých miestach podobu grotesky.
Horváth sa intenzívne zaujímal aj o ostatné druhy umenia. Výtvarné umenie si našlo miesto ako idylické zobrazenie krajinky.
„Krajina bola ako obraz, vrchy sa roztiahli, dostali ladné obrysy, snáď aby ich Benka mohol tak kresliť. Jeseň namaľovala hrubým štetcom červené a tmavohnedé škvrny na úbočiach, zeleň hôr bola celkom čierna ako oči zlej víly. Ľudia skrčení vyberali niečo zo zeme, boli skrčení, lebo ináč by nezapadli do rámca obrazu.“ (90)
Dôraz na vizuálnu stránku, rýchle obraty zo situácie do situácie, simultánnosť deja, prienik do detailu, to sú znaky filmového umenia, ktoré takisto Horváth uplatnil v Človekovi na ulici.
„Dolina sa tiahla od jedného kraja horizotu k druhému, vrchy, pokryté hustým lesom, ju obklopovali nežným gestom. Uprostred bol vyrúbaný úsek, v ňom ležal učupený domček, v ktorom ján jurga prežíval svoje slastné dni.“ (91)
No autor sa nebránil ani spomaľovaniu deja, čo dosiahol opakovaním, ktoré je výraznejšie u Bratov Jurgovcov.
„Bolo to však predsa tak, ako to rozprával. A mal vtedy aj horúčku, hovoril mnoho, Viera sa na neho udivene dívala. ,Máš horúčku,‘ hovorila mu, ,poď, zavediem ťa domov.‘ Vzala ho za ruku, viedla ho ako dieťa, bola k nemu nesmierne dobrá. Tomáš ani nevedel, kadiaľ ide, mrmlal svoju adresu a šiel, šiel. Viera mala bledé vlasy a bola nesmierne dobrá, uložila ho do postele a spievala mu, kým nezaspal.“ (92)
V diele sa objavuje aj symbolika farieb. Tie menia Želkyne šaty a dôležitú úlohu hrajú aj pre Tomáša ako maliara.
„Hnev mu však neprospel. Želka sa stala chladnou vo svojich šatách farby ametystovej.“ (93)
„To boli veselé dni, keď sa takto rozprávali, hrali. V tie dni i slnko svietilo veselo, v niektoré dni prešli oblohou mračná. Vtedy Tomáš odložil štetce. Keď ich zasa vzal do ruky, spravil to len preto, aby pracoval na žltom obraze. Bol to náramne žltý obraz, zobrazoval jeho, ako sedí v pohovke, a okolo neho vír ulice.“ (94)
Okrem toho aj ženy v životch Jurgovcov dostali rovnaké kontrastné znaky.
„Mala bledé vlasy a čierne oči, čelo niekedy zvraštené, akoby rozmýšľala. Keď mu ponúkala svoje červené pery a hovorila ,Milý, milý’ nevedel, čo robí.“ (95)
Významnou črtou Horváthovho štýlu je, že sa vyhýba opisu, a to rovnako vecí hlavných či vedľajších, či osôb konajúcich alebo pasívnych. Hlavný dôraz je položený na rozprávačovom podaní jedinečného a výnimočného. Taký je aj dialóg, odkláňajúci sa od výmeny názorov a smerujúci do psychicko – morálnych oblastí. Vo všeobecnosti však monológ prevažuje nad dialógmi, čo je spôsobené dôrazom na vnútro introvertných postáv.